SME

Zdravé dievča (úryvok z pripravovaného románu Svetlany Žuchovej)

Hana nechce podľahnúť nerozumnému impulzu, ale cíti, že zlosť ešte celkom nepoľavila.

(Zdroj: TASR/AP)

TEXT: Svetlana Žuchová

Svetlana Žuchová o sebe: Mám dve duše, psychiatrickú a spisovateľskú. Sú navzájom prepojené, jedna bez druhej by chradla, navzájom sa živia a dopĺňajú.

Pripravené v spolupráci s portálom literat.sk

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Babička nosievala dlhé zástery, vlajúce háby a bola občas taká zlostná, že schmatla starého otca za riedke vlasy a lomcovala ním bezdôvodne, podobne ako mama odstrkáva ľudí, ktorí sa o ňu náhodne obtrú v supermarkete. Dávajte si pozor, zavrčí a oženie sa rukou.

Hana pozná mamin zlostný výraz tváre, oduté líca a trhané pohyby, keď sa zdá, že do nej sotí, že tá zlosť pretečie. A vie, že táto zlosť sa v ich rodine dedí, dedí sa po praslici. Pamätá si ju u matkinej matky. Viac žien z maminej rodiny Hana nepoznala. Aj babičku zažila už starú, ale aj ako malé dieťa dokázala Hana rozoznať tú zlobu. Hoci, pravdupovediac, zloba sa nikdy nijako neskrývala.

Aj v nej teraz stúpa zlá nálada, tá zlosť, akú pozná od svojej matky, a akú na nej nedokáže vystáť. Míňa parkovisko pred samoobsluhou, na ktorom vystúpila z auta, rovno do vetra, ktorý ju strhol ako tok rieky, ani na chvíľu jej nedal vydýchnuť. Brodí sa vetrom, pridŕža si vlasy aj sukňu. Hana sa cíti pokrytá pieskom, hoci naokolo žiadny piesok nie je. Kráča po chodníku malého mesta. Zdá sa jej, že vo vetre slabne, stenčuje sa jej koža, vietor narúša jej povrch, puká. Hana vo vetre zdvíha ruky k hlave a snaží sa ich zachytiť, odhrnúť z tváre. Kiežby mala šatku alebo čelenku. Vlasy vo vetre zjemneli, sú ako perie, lepia sa do prameňov. Vietor Hanu vysušuje, unavuje.

S tými odutými lícami a zlými očami nevie Hana mamu vystáť. A napriek tomu, napriek tomu, že by ju v takých chvíľach sama najradšej zbila, najradšej by ju odsotila, napriek tomu musí priznať, že v sebe cíti rovnakú zlosť. Táto dedičná zloba ovláda aj ju. Nie vždy, len občas, ako chrípka, ako alergická reakcia na nejakú cudzorodú látku. Na látku, o ktorej v tej chvíli usúdi, že je cudzorodá. Nemôže sa jej ubrániť.

Vietor ju zasýpa neviditeľným pieskom, dostáva sa jej do úst, najradšej by ho začala vypľúvať, najradšej by okolo seba pľula. Ide však, samozrejme, nenápadne ďalej. Normálne kráča, cieľavedome. Napadne jej niečo, čo by malo zmierniť jej zlobu. Napadne jej, že to predsa robí pre svoje dieťa. Pre svoju dcéru alebo pre svojho syna. A nie je to to najmenej, čo môže urobiť pre svoje dieťa? Prejsť vo vetre od parkoviska k ambulancii bez čiapky? Nechať si rozstrapatiť vlasy? Veď si ich učeše. V kúpeľni ambulancie sa zamkne a upraví sa. Keď vyjde, po vetre nebude ani stopy. Nie je to skutočne to najmenej, čo môže urobiť pre svoje dieťa?

Túto myšlienku si musím uchovať, myslí si Hana, táto myšlienka môže byť prospešná. Môže ju nosiť so sebou ako liečivú masť, ako fľaštičku s amoniakom, ktorého silný pach ju preberie ako rana päsťou do tváre. Hana totiž tuší, že vietor je len prvou z mnohých nepríjemností. Len drobnosť, ako dotieravý komár v spálni v teplú letnú noc. Žiadna katastrofa. Pre takéto a horšie, oveľa horšie prípady treba mať v zálohe záchranné koleso, protijed. A táto myšlienka, tuší Hana, by mohla pôsobiť. Robím to pre svoje dieťa, opakuje si Hana, je to to najmenej, čo môžem pre svoje dieťa urobiť. Kým však zistí, či zlosť skutočne slabne, je pred dverami budovy, v ktorej sídli ambulancia.

Hana si sadne a čaká. Je tu asi päť ďalších žien, ktoré listujú v časopisoch. Vyzerajú pokojne, len Hana je neistá, nevie sa sústrediť na čítanie. Napadne jej, že odíde. Mohla by odísť a nikdy viac sa nevrátiť. Raz a navždy tú kapitolu uzavrieť. Už by tu nebola, keď by zavolali jej meno. Asi by ju chvíľu hľadali, mysleli by si, že si odskočila na záchod. Povedali by si, že počkajú, a potom by možno zaklopali na dvere záchoda, možno by skúsili jej meno zakričať. Popýtali by sa ostatných žien v čakárni, či ju nevideli. Tak by sa dozvedeli, že odišla. Možno si len odbehla, možno si išla zapáliť. To by bolo všetko. Trochu by ich zmiatla, spôsobila by drobné narušenie chodu ambulancie, bezvýznamné zaváhanie. Tak nič to, poďte zatiaľ vy, kývla by doktorka Böhmová trebárs na tú ženu v kvetovanej sukni. Pani, doktorka Böhmová by zaváhala, sklopila by oči ku karte, ktorú by držala v ruke, pani Valášková, poďte teraz vy, nebudeme dlhšie čakať. Pozornosť by sa tak sústredila na pani Valáškovú v kvetovanej sukni a doktorke Böhmovej by na konci ordinačných hodín zvýšilo pätnásť, možno dvadsať minút. Mohla by ísť skôr na obed.

To by bolo jediné, čo by sa stalo, keby Hana teraz odišla, keby bez vysvetlenia vykĺzla z čakárne. A keby sa cestou zastavila na recepcii u sestričky, keby sestričke povedala, že si práve na niečo spomenula, že sa práve udialo niečo neodkladné, nestalo by sa ani to. Stačilo by pár slov, žiadne dlhé vysvetľovanie, nepredvídaná nepríjemnosť, nehoda, prepáčte, ozvem sa, zavolám. A sestrička by ju vyškrtla z harmonogramu a v tej chvíli by na ňu zabudla. Nič viac by sa nestalo. Drobný rozruch v čakárni, o pätnásť, nanajvýš o dvadsať minút dlhšia obedná prestávka. A Hana by nikdy nemala dieťa. Hana a Filip by sa nikdy nestali rodičmi. Tak málo by stačilo, aby sa to celé vyriešilo.

Pravdaže, Čo tu má ona čo vysedávať. Brať si v práci voľno a v tom vetre cestovať cez celé mesto. Kedykoľvek sa môže rozpršať, nemá dáždnik. Kým sa vráti na parkovisko, premokne do nitky. A to je, samozrejme, len začiatok. Prvá v reťazi mnohých nepríjemností. Dali jej termín, a teraz tu sedí päť ďalších žien. A vôbec, kde je Filip. Prečo tu Filip nie je s ňou. Filip sedí v závetrí svojej kancelárie a čaká, kým mu Hana zavolá. Kým mu povie, ako to dopadlo, čo povedala doktorka Böhmová. Zvládneme to, ubezpečí ju Filip, nič sa neboj, bude to ťažké, ale my to zvládneme. Vietor však rozstrapatil Hane vlasy, kým Filip sedí v bezvetrí a čaká na Hanin telefonát. Hana ho chce potrestať a odísť. Chce utiecť a ukázať mu. Chce nad ním zvíťaziť, priviesť ho do úzkych. A so zlosťou sa mieša strach, strach z toho, čo sa dozvie. Trošku však aj strach, prečo sa na toto všetko odhodlala. A či aj teraz v jej žilách len nekoluje matkina krv. Či to zase nie je nič iné, len dedičstvo po matke.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu