Stredočeskú obec Křečovice na Sedlčansku pozná asi málokto, no v pamäti videných filmov ju môžu diváci spoľahlivo lokalizovať podľa indície, že práve v tejto dedinke sa nachádza chalúpka momentálne zaostalého závozníka Otíka Rákosníka.
V obci vraj stojí dodnes, hoci uplynulo už tridsať rokov odvtedy, čo sa tu nakrúcala „komédia, pri ktorej diváci prídu na čerstvý vzduch a iné myšlienky“. Presne tak znela dobová anotácia k filmu Vesničko má středisková (1985), o ktorom je možné smelo povedať, že v bývalom Československu bolo viac tých, ktorí ho videli, ako tých, čo ho nevideli.
Štyri a pol milióna divákov v kine, sedem miliónov pri televíznej premiére v roku 1992. Sotva sa k takýmto číslam dopracuje akýkoľvek súčasný film nášho pôvodu. A to si o ňom Režisér Jiří Menzel pôvodne myslel, že to bude taký „tuzemák“, ktorému za hranicami na chuť neprídu. Mýlil sa.
Extrémne žiarlivého a cholerického Turka si zahral Petr Čepek, jeho
mladú ženu Libuše Šafránková.
Časopis Film a doba svojho času sumarizoval, že „podľa informácií Filmexportu sa Vesnička stala najvýhodnejšie predaným titulom počas celej éry znárodnenej kinematografie“. Zdeněk Svěrák zas v jednom rozhovore spomína, ako sa mu v Japonsku, keď mu priniesli pivo, ospravedlňovali, že nie je zo siedmeho schodu.
Na šiestom je ešte teplé, na ôsmom už prechladené
Čaro hlášok ešte stále nevyprchalo, svojrázni ľudkovia a ich človečina fungujú už tridsať rokov a od jednej vypointovanej scénky k druhej nastavujú nemilosrdne zrkadlo našej vlastnej zhovievavej nostalgii za zašlými časmi. Aj keď zďaleka neboli vždy také príjemné a mierne, ako ich Svěrák s Menzelom vykreslili.
Svěrák často a rád v rozhovoroch pripomína, že predobrazy svojich postáv nachádza vždy v reálnom živote. Potvrdil to aj Jiří Menzel, keď o ňom povedal: „Zdeněk nepíše, on zbiera, poznamenáva si.“ Pivo zo siedmeho pivničného schodu si vraj vychutnával jeho vlastný otec.
Pivečko zo siedmeho schodu a k tomu rozjímanie o bezpodprsenkovej letnej móde.
Hrušínskeho doktor Skružný, ktorý sa počas jazdy od krajnice ku krajnici pri recitovaní Máchovho Mája rád kochal krajinou, bol istý MUDr. Moudr z Rychnova a podobnú scénku, v ktorej Turková pri rybníku stopuje čas ponoru svojmu manželovi, zažil Svěrák tiež na vlastnej koži raz pri prechádzke.
