SME

Ako bohatý ľavičiar postavil funkcionalistickú Bratislavu

Friedrich Weinwurm zostal v povedomí nielen ako jeden z našich najlepších architektov, ale aj ako obeť holokaustu. Jeho smrť zostáva nevyjasnená.

Text: Iris Kopcsayová

Foto: Olja Triaška Stefanovič (Grossling - úvodné foto a Nová doba), Kniha Henriety Moravčíkovej Friedrich Weinwurm Architekt/Architect (Slovart) a Archív hlavného mesta Bratislavy

V prvých lúčoch ranného letného slnka smeruje k bratislavskej hlavnej stanici stredne vysoký chudý muž. V ruke má malý kufrík, v náprsnom vrecku ľahkého plášťa lístok na rýchlik do Budapešti a cestovný pas. Nastúpi a o chvíľu už uháňa smerom na juh k hranici s Maďarskom. Je nervózny, ale spolieha sa na to, že falošný pas je naozaj perfektne vypracovaný a v rýchlikoch sa kontroly neobjavujú tak často.

Takto nejako sa podľa historičky architektúry Henriety Moravčíkovej mohol odohrať príbeh, ktorého aktérom bol úspešný bratislavský architekt Friedrich Weinwurm.

Milovníci funkcionalizmu z fachu ho považujú takmer za boha. Na Slovensku podľa odborníkov nebol architekt, ktorý by sa tak nekompromisne držal puristického štýlu a ktorý by vo svojej tvorbe tak striktne neodmietal akúkoľvek prezdobenosť.

Nazývali ho slovenským Loosom prirovnávajúc ho k významnému rakúskemu architektovi Adolfovi Loosovi. Napriek tomu, že navrhoval vily pre bohatú bratislavskú židovskú klientelu, celý život vytrvalo hlásal ľavicové myšlienky. Tie sa premietali do celej jeho tvorby. Úspešnú prácu architekta Friedricha Weinwurma však prerušila druhá svetová vojna.

Únik pred nacizmom

Keď sa Weinwurm dozvedel, že musí opustiť Bratislavu a hlásiť sa v zbernom tábore v Novákoch, rozhodol sa: Odíde z krajiny. Zbalil posledné zvyšky odbornej literatúry, z ktorej mu zostalo už len pár časopisov a holandská kniha o vilách a víkendových domoch, kde sa jeho dielo prvý raz objavilo v medzinárodnom kontexte.

Podarilo sa mu obstarať auto, do ktorého naložil torzo zariadenia svojej kancelárie, stôl a stoličku. Všetko potom zveril do opatery Magdy Husákovej-Lokvencovej, prvej manželky bývalého československého prezidenta Gustáva Husáka.

„V dome, kde si Husákovci prenajímali byt, bol dostatok miesta a ešte aj relatívne bezpečne. Inú možnosť napokon ani nemal,“ píše Moravčíková v obsiahlej monografii s názvom Friedrich Weinwurm, architekt, ktorú v roku 2014 vydalo vydavateľstvo Slovart. Autorka aj vydavateľstvo za ňu boli ocenení Cenou profesora Martina Kusého.

V posledných mesiacoch pred odchodom Weinwurm len striedal podnájmy. Na istý čas ho prichýlila rodina Fleischmannovcov na Cintorínskej ulici, neskôr priateľka Anna a jej manžel doktor Wiener na Uhorskej. Zanechať majetok židovskej rodine však nepovažoval za rozumné, vystavil by ich zbytočnému riziku.

V lete 1942 Bratislavu opustil a schovával sa na neznámom mieste. Do zberného tábora v Novákoch nikdy nedorazil a jeho stopa sa stratila.

Záhadné stopy

Odišiel údajne so synovcom svojej blízkej priateľky a vraj ho zazreli v Košiciach. Iní zas vravia, že ho videli v Budapešti a potom v Rusku, údajne v lágri.

„Boli rôzne fámy. Možno ho zabili na Ukrajine, ktovie, tam Nemci aj Ukrajinci Židov strieľali. Dali mu dole gate a keď bol obrezaný, zastrelili ho. No to sú len dohady,“ objasňuje Weinwurmov vnuk, bývalý dlhoročný generálny riaditeľ Slovenského národného múzea a neskôr Múzea dopravy Peter Maráky.

Weinwurma osobne nepoznal, no občas čosi začul z rozprávania svojej mamy Evy, Weinwurmovej dcéry. Tá však tiež s otcom nežila dlho v jednej domácnosti, pretože Weinwurm sa asi po desiatich rokoch manželstva s jej mamou rozviedol. Marákyho babka sa potom vydala za židovského primára Osterreichera – mama Petra Marákyho mala teda skôr vzťah k otčimovi, ktorý ju vychovával.

„Informácie v rodine boli veľmi strohé, ale on bol v Bratislave všeobecne známa osobnosť,“ vraví Maráky. „Môj otec, ktorý mal vtedy okolo dvadsať rokov, poznal Weinwurma osobne. Jeho kamaráti si ako študenti stavebníctva alebo architektúry privyrábali kreslením u Weinwurma v ateliéri.“

Maráky vyzdvihuje najmä spoločenské angažovanie sa svojho starého otca. „Dnes sú u nás dejiny ľavicového hnutia vygumované, akoby žiadne nebolo, ale práve Weinwurm bol predstaviteľom a podporovateľom všetkej ľavice, nielen komunistov. No sám nebol nikdy straníkom.“

Aj jeden z Marákyho kolegov si ako študent chodil privyrábať k Weinwurmovi do ateliéru. „Nemal kde bývať, tak tam prespával. Hovoril mi, že Weinwurmov vzťah k peniazom bol úplne minimálny. Mal ich asi veľmi veľa, tak ich rozdával.“

Weinwurma podľa Marákyho neprenasledovali pre rasový pôvod, ale pre politické zmýšľanie. „Pustili ho síce asi po troch mesiacoch z väzenia, no pod podmienkou, že nebude politicky činný. A on zmizol.“

Doma sa vraj o Weinwurmovi nerozprávali. „U nás v rodine sa vôbec o holokauste nehovorilo, lebo moja mama z toho mala traumu až do smrti. Vôbec o tom nebola schopná hovoriť. Môj otec Weinwurma obdivoval, rozprával o ňom paradoxne viac ako mama.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3TZX na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu