TEXT: Martin Kasarda, FOTO: Marian Garai
Ste profesionálny spisovateľ. Cítite sa ako remeselník, teda majster, ktorý ovláda grify práce? Tréning špičkového futbalistu či huslistu považujeme za čosi normálne, ale ako trénuje spisovateľ?
Majster je silné slovo, ale ak ma budú čitatelia považovať za zručného žánrového remeselníka, budem spokojný, vyššie ambície nemám. Základným tréningom spisovateľa je čítanie, no musí k nemu patriť schopnosť vnímať text aj ako systém istých postupov, ako vyjadriť myšlienku, vystavať zaujímavý príbeh, vytvoriť živé postavy, napätie, emócie atď.
Mne celkom pomáha aj čítanie recenzií, hoci nájsť podnetnú kritiku je vzácnosť. Prípadne debatujem s inými autormi, ktorí rozumejú tomu remeselnému zákulisiu – trebárs s Jožom Karikom sa vieme hodiny baviť o tvorbe dobrého žánrového príbehu. Pravdaže, nie je to iba o dodržiavaní daných pravidiel aj v písaní žánroviek je veľa intuície a improvizácie.
Len si nad tým treba udržať nadhľad, podriadiť sa istým zákonitostiam, aby text fungoval, ako má. Veľkú úlohu tu zohráva aj skúsenosť.
Fantasy či historické detektívky nepatria medzi žánre „vysokej“ literatúry. Ako sa pozeráte vlastne na to, že jestvuje akási záhradka chránených bylín „pestovanej“ literatúry a bujná rozkvitnutá lúka – priznajme, aj plná buriny – čítavej pop-literatúry?
Podľa mňa je veľa buriny aj v tej pestovanej literatúre. Veľká myšlienka a umelecká výpoveď často „padne na hubu“ pre nezvládnutie základného spisovateľského remesla. Niektorí autori si myslia, že keď ponúkajú výpoveď, neplatia pre nich žiadne pravidlá. No a potom im z toho vychádzajú banality a texty, ktoré sa síce zaoberajú nejakou vážnou témou, ale nedá sa to čítať.