Učiteľka bude prvým filmom českého režiséra Jana Hřebejka, ktorý vznikol na Slovensku a prevažne so slovenskými hercami. Nakrúcalo sa v ateliéroch Mlynskej doliny a hlavnú postavu stvárnila jedna z našich najvšestrannejších herečiek Zuzana Mauréry.
Učiteľka sa nakrúcala celý august, ako vám ten čas prebehol?
Mne veľmi rýchlo. Film sa síce volá podľa mojej postavy, ale ja som sa veľmi ‚nenarobila‘. Nakrúcalo sa dvadsať dní, z toho ja len osem. Tým, že Honza Hřebejk a scenárista Petr Jarchovský robia spolu vyše dvadsať rokov, pracujú flexibilne a rýchlo, a scenár často dotvárajú na pľaci. Niektoré významové a dejové línie vznikajú, iné jednoducho stratia svoj význam a tak ich vypustia. Napríklad text záverečnej scény dostal v poslednej chvíli úplne iný rozmer.
O čo vo filme ide?
Opisuje stretnutie riaditeľky základnej školy s rodičmi detí jednej z tried. Dej sa odohráva v osemdesiatych rokoch a po jednom takmer tragickom incidente sa riaditeľka snaží odvolať učiteľku týchto detí. Na to však potrebuje podporu rodičov. Aby potvrdili, že jej správanie nie je v poriadku. Učiteľka je však vdova po ruskom generálovi, takže to také ľahké nebude. Film je o manipulácii, skrytej aj očividnej, a schopnosti, či skôr neschopnosti na ňu reagovať.
Petr Jarchovský vraj scenár napísal podľa skutočnej udalosti.
Áno, bol to dokonca jeho osobný zážitok. Zažil to on, ako žiak, zažila to jeho mama. Učiteľka sa volala Drazdíková, bola to staršia pani, päťdesiatnička a bola vraj skutočne taká, ako ju v scenári opísal. Myslím, že to, čo sa stalo jemu a jeho rodine, stvárňuje vo filme Csongor Kassai.
V pripravovanom filme Jana Hřebejka Učiteľka stvárňuje hlavnú postavu. FOTO: RTVS.
Vie pani Drazdíková, že podľa nej vznikol film?
Pani Drazdíková už zomrela.
Snažili ste sa o nej niečo zistiť?
Jej postava bola tak dobre napísaná, že bolo čo hrať aj bez dodatočných rešerší.
Bol Petr Jarchovský spokojný s tým, ako ste ‚jeho pani Drazdíkovú‘ stvárnili?
On toho veľa nenahovorí, tak neviem, spýtajte sa jeho. Nemali sme však snahu robiť z toho hraný dokument, naopak. Niekedy som mala pocit, že nakrúcame komédiu. Trafiť hranicu medzi tragikou a komikou, vážnosťou situácie a jej absurdnosťou bolo to, o čo som sa v poňatí učiteľky snažila. O tom boli podľa mňa aj Hřebejkove kultové Pelíšky.
Boli ste jedinou herečkou, ktorú zvažovali na postavu učiteľky?
Určite nie. Ale nikto vám nikdy nepovie, kto všetko je v hre. Ani by to nebolo etické. Nejde len o to, či sa na postavu hodíte. Režisér zvažuje aj to, či sa hodíte k ostatným hercom, respektíve oni k vám. Musíte pasovať do celej rodiny filmu. Pre mňa je dôležité, aby sme si s režisérom navzájom dôverovali, inak vec nestojí na dobrom základe.
Ako sa vám pracovalo s Janom Hřebejkom?
Veľa sme toho nenarozprávali, ale cítila som, že mi verí a že nás to baví. Je o ňom známe, že keď sa už pre nejakého herca rozhodne, nešliape mu na päty. To je fajn pocit, ale chce to od herca dobrú pripravenosť. Hřebejk potom pred ostrou príde k vám a niečo vám pošepká do ucha. Takú indíciu, ktorá tomu, čo robíte, dodá odvážnejší rozmer. Oceňovala som ešte dve veci. To, že nakrúcaniu predchádzali čítacie skúšky, ktoré sa u nás už nepovažujú za potrebné, a že po každom zábere sme museli všetci k monitoru, aby sme sami seba vedeli korigovať a získali predstavu o zábere. Z môjho pohľadu to celé prebiehalo veľmi rýchlo, hoci nakrúcanie s dvadsiatimi šiestimi žiačikmi nie je ľahké.
Učiteľka. FOTO: RTVS
Koľko mali rokov?
Hrali siedmakov. Keď chcete zachytiť autentické reakcie detí, nemôžete s nimi nakrúcať na štyri alebo päť klapiek. Pri deťoch to musí vyjsť na prvú, druhú, aby to bolo živé. Žiaci boli veľmi šikovní a dobre obsadení.
Vaša postava je vyslovene negatívna?
Nič nie je vyslovene čierne, ale dá sa to tak povedať. Z pohľadu diváka áno. Ale ja ako herečka ju musím vedieť obhájiť, aby som to dokázala zahrať. Hrať dobrý úmysel, ktorého základom je úplný morálny malér, ma veľmi bavilo. Negatívne postavy hrávam minimálne, takže som si celkom pochutila. Asi pred rokom som čítala rozhovorom s Hřebejkom, kde hovoril, že plánuje nakrútiť Učiteľku a že chcel obsadiť Libušu Šafránkovú, ktorá však nemôže, pretože práve nakrúca inú učiteľku. Dodal, že sa rozhodol obsadiť nejakú neznámu herečku.
Už vtedy rozmýšľal nad Slovenskom?
Nie. Písali, že pôjde do Ostravy a podobne. A že musí byť sympatická, aby na nej nebolo na prvý pohľad vidieť, že je zlá. Vtedy som si pomyslela, že by to bola cesta pre mňa. Ale na Slovensko sa asi nebude unúvať. Keď ma potom Zuzka Mistríková z PubRESu, ktorá film produkuje, zavolala na kamerové skúšky, mala som pocit, že to tam ‚hore‘ niekto počul a zorganizoval to pre mňa.
Na Slovensku vás diváci poznajú a režiséri relatívne často obsadzujú. Bolo šťastím, že vás Hřebejk nepoznal.
Myslíte, že keby vedel, že mám mierne „prefláknutý ksicht“, zarábam si účinkovaním v seriáloch, viem spievať a že som dokonca hrala v muzikáloch, že by som mu nepripadala dostatočne autenticky? Na Západe by to určite vzbudzovalo značnú nedôveru. Neviem to posúdiť, ale vyhovovalo mi, že ma nepozná. Vlastne, na kastingu povedal, že okrem Csongora Kassaia nikoho z nás nepoznal. Českí režiséri poznajú len zopár slovenských herečiek.
Učiteľka. FOTO: RTVS
Dej filmu sa odohráva v roku 1983, museli ste si tie časy zvlášť pripomínať?
V tom čase som chodila na gymnázium, nebol to pre mňa neznámy terén. Mladším by som odporučila dokument Jiřího Krejčíka Maturita v listopadu, ktorý je voľne dostupný na YouTube. Tam pointa hovorí za všetko.
Mali ste na gymnáziu skúsenosť s fanatickými učiteľkami ovplyvnenými komunistickou ideológiou?
Nie. Nič také som nevnímala ani nezaregistrovala. Nikto výrazne červený sa okolo mňa nepohyboval. Aj keď som sa učila katastrofálne, školu som veľmi neprežívala. Pre mňa boli iné veci dôležitejšie ako štúdium na matematicko-fyzikálnom gymnáziu so zameraním na počítače.