Uhorský intelektuál, presvedčený marxista a komunista, panteista so záujmom o budhizmus a s vierou vo vesmírne sily a praenergiu Zeme. Edmund Gwerk bol rozporuplná osobnosť, ktorej názory spoločnosť ešte aj dnes prijíma s ťažkosťami. Výstava Gwerk 120 mapuje všetky stránky jeho osobnosti.
Prísť na svet v roku 1895 nie je dobrý začiatok do života. Pred sto dvadsiatimi rokmi sa narodil Edmund Gwerk, jeden z najvýraznejších maliarov medzivojnového a povojnového obdobia.
Jeho život bol rovnako pohnutý a tragický, ako bola tragická celá prvá polovica dvadsiateho storočia.
Čo a akým spôsobom sformuje myslenie človeka, ktorý vyrastal v uhorskej Selmecbányi (maďarský názov pre Banskú Štiavnicu), zažil prvú Československú republiku, slovenský štát i komunistické čistky vo februári 1948, môžeme len tušiť.
Edmund Gwerk bol mimoriadne sčítaný a vzdelaný, veľa cestoval, rozprával po maďarsky, nemecky, čiastočne po francúzsky, napriek tomu aj po skončení druhej svetovej vojny ostal presvedčeným komunistom a pustil sa do ‚budovania nového sveta‘.
Oči mu neotvoril ani február 1948 a šírenie stalinizmu. Ak aj áno, nedal to na sebe poznať a posledné roky svojho života strávil ako aktívny funkcionár. Či bol komunizmus v praxi preňho ako ľavicového intelektuála sklamaním, alebo nie, už sa nedozvieme.
Zomrel na jeho začiatku, v roku 1956, krátko po hádke o udeľovaní akademických titulov vo Zväze slovenských výtvarných umelcov, kde bol členom predsedníctva.
Autoportrét, 1922, olej na plátne. Všimnite si, že na obrazoch má prelepené ľavé oko, na fotografiách pravé. Pri maľovaní autoportértov sa totiž pozeral do zrkadla. REPRO: SBM Banská Štiavnica, FOTO: K. Patschová
Nešťastia v detstve
Gwerk sa narodil do malomeštiackej rodiny nemeckého pôvodu, do Banskej Štiavnice sa za baníctvom prisťahovali jeho prarodičia. Otec bol vážený krajčírsky majster, matka Slovenka, robotníčka v tabakovej továrni, umrela veľmi skoro, keď mal Gwerk štyri roky.
Celý život sa s touto stratou nedokázal vyrovnať. Vnímal to ako nespravodlivosť a znova a znova to riešil. Po matkinej smrti ho vychovávala opatrovateľka, pôvodne domáca, ktorú mal malý Gwerk veľmi rád. Otec sa však neskôr znovu oženil a s macochou si ani jedno z troch detí - mal ešte brata a sestru, nerozumelo.
Tragické udalosti Gwerka sprevádzali celý život, ako osemročný prišiel pri hre nešťastnou náhodou o oko, odvtedy nevidel priestorovo, čo však ako maliar dokázal využiť vo svoj prospech.
Po gymnáziu odišiel študovať na Vysokú školu výtvarných umení do Budapešti, čím otec nebol nadšený, presviedčal ho, že ak to musí byť umenie, nech sa venuje aspoň pedagogike. Gwerk sa o to síce pokúsil, ale nakoniec aj tak skončil na akadémii.
Bol nesmierne pracovitý a talentovaný (Das Gewerk znamená dielo, prácu alebo dielňu a Gwerk svoje meno skutočne reprezentoval), nesústredil sa len na maľbu, zaujímali ho všetky umelecké smery, prírodné vedy, hudba, divadlo i filozofia.
Bez prijímania nových vedomostí nedokázal tvoriť. Tvorba a vzdelanie boli preňho dve neoddeliteľné súčasti.
„Bol to človek jasnej mysle,“ hovorí Iveta Chovanová, kurátorka výstavy Gwerk 120. „Nikto z nás si pravdepodobne nedokáže predstaviť, čo s takým mladým, talentovaným umelcom urobia spoločenské zmeny a prvá svetová vojna, ktorá vypukla v roku jeho nástupu na vysokú školu.“
Myšlienky, ktoré začali prichádzať z Ruska, marxizmus a komunizmus, sa mu po zlyhaní európskej civilizácie zdali zrazu vykúpením. Bol presvedčený, že musí prísť niečo nové, a stal sa ich sympatizantom.
V roku 1919 sa zúčastnil na budapeštianskej komúne, pokuse o proletársky prevrat, a po jeho potlačení sa potichu vrátil do Banskej Štiavnice. S pečiatkou ‚nežiaduci‘ v pase.
Štiavnická krajina, 1939, olej na plátne. REPRO: SBM Banská Štiavnica, FOTO: K. Patschová
Sitno a krajiny snov
V rodnej Štiavnici sa necítil dobre. Chýbalo mu veľkomesto, budapeštianska križovatka spoločenského a kultúrneho života, provinčná Štiavnica jeho rebelské názory netolerovala. Československo, ktoré vzniklo po vojne, nevnímal ako svoj domov, cítil sa odchovancom uhorskej kultúry.
