Všetky svetlá už zhasli, za stenami sa ozýva chrápanie susedov a televízie vysielajú filmy nevhodné pre maloletých. Akú hudbu by ste si vypočuli v takú neskorú nočnú hodinu? Odpoveďou môže byť séria albumov Late Night Tales, ktorá vychádza už vyše desať rokov.
Vydáva ich nezávislé britské vydavateľstvo. To raz za pol roka osloví niektorého známeho hudobníka, aby sa s poslucháčmi podelil o obľúbené skladby, pri ktorých by chcel zaspávať. Často ide o nové vychádzajúce talenty, ale boli medzi nimi aj Jamiroquai, Nouvelle Vague, Air, či Fatboy Slim.
V prvej polovici septembra sa k nim pridal čoraz populárnejší nemecký skladateľ Nils Frahm. Na Slovensku hral naposledy pred dvomi rokmi, ale v máji vypredal celý pražský palác Akropolis – všetci chceli počuť jeho tichú, hypnotickú hru na klavíri.
Práve k tomuto nástroju má zvláštny vzťah, cestu k nemu si našiel už v detstve a k jeho učiteľom patril jeden z Čajkovského žiakov. Frahm potom v marci spolu s kamarátmi založili Deň klavíra a pri jeho príležitosti plánovali vyzbierať peniaze na stavbu štvormetrového piana.
Radšej hrám, než ticho sedím
„Verím, že pôjde o príjemnú púť vašej mysle a srdca,“ povedal Frahm pre portál Drowned In the Sound o výbere piesní pre Late Night Tales. Podarilo sa, jeho opantávajúci výber pozostávajúci z džezu, elektroniky, soulu a klasickej hudby patrí rozhodne k tomu najlepšiemu, čo v sérii vzniklo. Zvykom býva, že oslovení umelci na album vždy pridajú niekoľko vlastných skladieb a tá Frahmova album otvára. Ide trochu o žart – nemecký skladateľ totiž spravil cover verziu známej skladby 4:33. Už pôvodne totiž išlo o recesiu, umelec John Cage chcel poslucháčom naznačiť, nech sa občas započúvajú do ticha a do zvukov okolia. Noty tohto diela tak obsahujú len prázdne riadky.
Frahm však vo svojej „prerábke“ pridal do ticha niekoľko vlastných klavírnych tónov: „Sedel som mĺkvo pri klavíri a snažil sa vstrebať atmosféru a občas niečo zahrať. Viem, že som tým zničil Cagovu myšlienku, ale hrať mi prišlo zábavnejšie ako len sedieť v tichu,“ hovorí. Môžeme to však trochu vnímať ako Frahmov umelecký manifest. Ani jeho skladby nerušia poslucháča dramatickými zmenami. Môžete pri nich variť a upratovať, ale aj si vychutnávať ich smutnú, introvertnú atmosféru. Akoby tak svojou cover verziou naznačoval, že hudbu vlastne vypnúť nevieme, že je súčasťou existencie, tak ako ticho.
Skladateľ tak s prirodzenou ľahkosťou vyberal neskorú nočnú hudbu. Niekam vsunul znepokojivý opakujúci sa motív od škótskych bratov Boards of Canada, potom veselo prihodil Let čmeliaka od Rimského-Korsakova a zrazu sa ozve kvíliaca trúbka Milesa Davisa v skladbe zo starého filmového trileru Výťah na popravisko. Nezáleží na veku nahrávky, nezáleží na jej hudobnom žánri, nezáleží na tom, ako veľmi je známa.
Mám fonograf aj minidisk
Záleží len na tom, aby hudba zapadla do mozaiky, vzácne rozmanitej, vzácne obohacujúcej. Frahm vyberal mimoriadne citlivo, skladby navyše upravil do mixu, čiže sa zlievajú do uhrančivého prúdu nálad a skíc. Nahrával ich z platní, kazetových prehrávačov, fonografu či minidiskov. Vraj sa teraz nevie v byte pohnúť, je plný rôznych druhy hudobných médií.
Album zo série Late Night Tales podľa ďalšieho zvyku uzatvára hovorené slovo – často ide o poviedky, básne či krátke príbehy prerozprávané známymi hercami. Tentoraz počujeme britského herca Cilliana Murphyho, ktorého si môžete pamätať ako zloducha z filmu Batman začína.
Na albume číta exkurz do mysle uzavretého človeka, ktorý v cudzom byte čaká na príchod rána. Oslobodí ho východ slnka? Odpoveď nájdete v mixe, ktorý celý Frahm zverejnil aj na Spotify. Vy na brieždenie čakať nemusíte, celý album trvá niečo vyše hodiny a heslo série teraz neklame.
Pre túto hudbu sa naozaj oplatí v noci bdieť.
