V Dobšinského Prostonárodných slovenských povestiach sa vyskytuje slovné spojenie, ktoré dnes počujeme už iba zriedka, ale pre tento prípad je ako stvorené: Naveľa, naveľa, po vari päťdesiatich rokoch láskavého i kritického sledovania zozbieral Földvári svoje úvahy a postrehy o jednom síce obľúbenom, ale odbornými kruhmi často zaznávanom literárnom žánri.
O autorovej dlhoročnej záľube viem takpovediac z prvej ruky, lebo už v polovici 60. rokov sme v Slovenských pohľadoch uverejňovali zvláštnu rubriku, v ktorej sa Földvári venoval rozličným odrodám takzvanej poklesnutej literatúry - popri komiksoch, westernoch či hororoch aj detektívkam. Svoje príspevky sprevádzal aj hojnými ukážkami a ilustráciami - u milovníka kresleného i písaného humoru iste neprekvapuje, že zábavnými.
Netreba sa báť
Po krátkom politickom uvoľnení však nastúpila normalizácia, ktorá z očí verejnosti odstránila nielen spomínanú rubriku, ale na dlhé roky aj jej autora. Odstrániť jeho záujem o odstrkovaných súrodencov takzvaného vysokého umenia sa jej našťastie nepodarilo, a tak po knihách o slovenskej karikatúre či najslávnejšej slovenskej humoristickej dvojici dostávame sprievodcu po cintoríne plnom nebožtíkov, ktorých na druhý svet vyprevadila cudzia ruka.
Nie je to možno prechádzka ružovou záhradou, ale netreba sa báť. Vďaka autorovi aj vydavateľovi vznikla pôvabná knižka, pôvabná (počnúc hrôzostrašnou obálkou a čiernohumornými karikatúrami nekončiac) na pohľad i na „počit".
Földvári nám ponúka zasvätené, ale prepiatym teoretizovaním nezaťažené štúdie o umení detektívky, o jej najznámejších tvorcoch i hrdinoch. Neusiluje sa o encyklopedickú dôkladnosť - sám svoju knižku prirovnáva skôr k čitateľskému denníku. Nie je ani zaslepeným vyznávačom tohto populárneho literárneho odvetvia, vyberá z nepreberného množstva tie diela a spisovateľov, ktorí podľa jeho názoru detektívku vývinovo posunuli, alebo ju obohatili pridanou literárnou hodnotou.
Kritickým okom dohliada na dodržiavanie pravidiel žánru a neváha udať aj tých najväčších koryfejov, ak sa voči nim prehrešia. Osobitnú pozornosť venuje postavám detektívov, rozoberá ľudské vlastnosti i pracovné metódy Dupina, Holmesa, Poirota, otca Browna, Wolfa, Marlowa, sudcu Ti i ďalších, a všíma si aj úlohu, akú majú v rozprávačskej stratégii „nahrávači" ako Holmesov doktor Watson či Wolfov Goodwin.
Pôžitok pre všetkých
Napriek neveľkému rozsahu tak pod Földváriho vedením prejdeme celý vývinový oblúk detektívneho žánru od geniálnych jednotlivcov, ktorí intuitívne lúskajú zdanlivo neriešiteľné hlavolamy, cez drsné „súkromné očká" odhaľujúce zločinné podhubie spoločnosti, až po tímovú rutinnú prácu profesionálnych policajtov, s ktorou sa stretávame najmä v dielach posledného obdobia.
Za zvlášť cennú považujem autorovu priekopnícku výpravu na nie už celkom neorané, ale ešte vždy neveľmi úrodné pole slovenskej detektívky. Nezvolil si pre ňu „špecifické", ohľaduplnejšie kritériá (i keď kde-tu možno trochu prižmúril oko), s rovnakou náročnosťou posudzuje jej žánrovú čistotu i literárne hodnoty, či už ide o zabudnutých a ním nanovo objavených autorov, o literárne veličiny ako Katarína Lazarová alebo Daniela Kapitáňová, alebo o novú hviezdu kriminálneho románu Dominika Dána.
Milovník detektívnej literatúry bude možno s niektorými autorovými názormi a hodnoteniami polemizovať, neznalého čitateľa možno kniha na tento žáner navnadí, ale obaja budú kriticky bystré a vtipné texty Kornela Földváriho iste čítať s pôžitkom a povedia si spolu so mnou: Konečne! (A keď uvidia autorovu fotografiu na obálke, hneď pochopia, že takéto dielo nemohol u nás napísať nik iný.)
