„Pre mňa je hudba naozaj čosi magického,“ tvrdí Ema Jolly alias EMIKA, ktorú radia medzi najväčšie talenty súčasnej scény. Na Pohode vystúpi v piatok o 2.30 na scéne Nay tanečný dom.
Pracovali ste v špičkovej firme pre hudobný softvér Native Instruments. Čo robí taký zvukový inžinier?
„Vytvárate knižnicu zvukov a stovky nastavení, ktoré potom môžu využiť hudobníci na svojich počítačoch. Už v pätnástich som začala používať softvérové syntetizátory. Nechodila som poriadne do školy, radšej som brigádovala a kúpila si laptop. Táto skúsenosť mi pomohla získať prácu v NI. Pre nich som bola čosi ako kreatívna dievčina, ktorá ako tak chápe, čo majú radi muzikanti.“
Ako to bolo s prácou pre vydavateľstvo Ninja Tune?
„Chcela som zistiť, ako vnímajú umelcov. Ako o nich rozprávajú, ako hudbu počúvajú, ako robia rozhodnutia. Skrátka ako veľký fanúšik Ninja Tune som chcela spoznať aj druhú stranu labelu.“
Takže ste prišli, stretli sa s ľuďmi z Coldcut a dostali ponuku na debutový album.
„Nie tak úplne. Mesiac som robila naozaj nudnú kancelársku prácu. Ale mala som pocit, že ma chlapci berú, že som pre nich celkom chytré dievča a tak ma nakoniec predstavili aj Coldcutu. A potom som pomáhala im. A dlho to nebolo žiadne super, budeš u nás nahrávať. Svoju muziku som im posielala dva roky po tej práci. Bolo to fakt veľa hudby – všetko, čo som nahrala.“
Čo ich nakoniec presvedčilo?
„Skladba 3 hours. A vtedy si asi povedali, dopekla, musíme jej dať zmluvu. Medzičasom som sa presťahovala do Berlína, našla tam novú scénu, novú energiu. A techno, ktoré ma do veľkej miery inšpirovalo. To ich zrejme presvedčilo, že hej, to je tá, ktorá študovala klasiku, robila tie temné veci a teraz tanečné. Tej by sme mohli vydať album.“
Študovali ste klavír, kompozíciu a nakoniec robíte elektroniku. Nie je to zvláštne?
„Možno preto, že to je ešte stále čosi relatívne nové. Ale dôvodom, prečo ma nikdy nebavilo tvoriť klasiku bolo aj to, že by som sedela pri klavíri a na kus papiera písala noty. Ja chcem celú tú hudbu počuť naraz.“
Hrávate sólo, nepremýšľate o hraní s hudobníkmi?
„Veľa nad tým premýšľam, ale nikdy som to neurobila. Chcem sa držať elektronickej hudby a chcem sa podieľať na jej vývoji. Dnes umelci v elektronike akoby stratili víziu, pracujú len s tým, čo im dajú firmy. A ja chcem emócie, niečo, čo ma pri počúvaní prinúti povedať: Je to tam.“
Tvrdíte, že vaša hudba sú vlastne príbehy. Čo tým myslíte?
„Keď rozprávate príbeh – napríklad teraz, keď netušíte, čo vám poviem – potrebujete začiatok, stred aj koniec. Pri príbehu vezmete poslucháčov na výlet. Hudobníci často nepremýšľajú, že vlastne rozprávajú príbehy. Nevedia, čo vlastne ľuďom dávajú. Ale čo potom dopekla vlastne robia? Nech radšej idú preč z pódia.“
Najťažšie je vyrozprávať príbeh?
„V mojom prípade je tá najúžasnejšia vec čosi vytvoriť, priniesť to na pódium a tam tomu dať život. Vtedy nemáte čas na veľké premýšľanie, musíte sa do toho ponoriť. Riskovať všetko.“
Je teda pre vás ťažké vystupovať?
„Ťažké je prestať myslieť na všetky tie veci okolo. Niekedy je priveľa basov, inokedy málo, no z pódia môžete urobiť iba málo. Obzvlášť, ak ešte pri tom spievate.“
Stále chodíte po kluboch a nahrávate zvuky?
„Skôr teraz pripravujem nové veci, nové nástroje, nové prístupy, ktoré použijem na nový album. Bude veľmi odlišný od debutu. Myslím si, že Ninja Tune sú trochu zhrození.“
Prečo? Veď už vydávajú aj folk.
„Iste. To je múdre, vedia, čo decká chcú. Ale ja by som nechcela byť ako Madonna, ktorá s každým albumom mení štýl.“
Kedy ten album vyjde?
„Ak sa to podarí začiatkom budúceho roka, bude to super. Teraz si robím všetko sama, takže to ide rýchlejšie. Ale je to ťažká práca a stojí peniaze, ktoré dnes nikto nechce len tak vyhadzovať. Vo svete elektronickej hudby je veľký tlak.“
V čom?
„Každý premýšľa nad produkciou, nad zvukom. Kedysi bolo jedno obdobie, keď všetci hovorili o hlasitosti. A všetci chceli byť ešte hlasnejší.“
A potom prišli Leftfield a začal padať strop haly.
„Presne. A ja naozaj cítim, že takýto tlak nie je pre hudobníkov dobrý. Zabíja kreativitu, individualitu, výpoveď. V tomto biznise jestvujú pravidlá: nahraj skladbu, urob album, urob hento, urob tamto, choď na turné. Ale pre mňa je hudba naozaj čosi magického, nie som ochotná vzdať sa toho kvôli prácu v takejto fabrike na klobásy.“
Dá sa to vôbec zmeniť?
„To je zmysel mojej hudby aj života.“
Číže sa považujete viac za skladateľa ako producenta.
„Asi áno. Chodiť klopať na dvere hudobným firmám a prispôsobovať sa, to je plytvanie časom. Robte namiesto toho radšej hudbu. Alebo si otvorte klub.“
Vaša matka pochádza z Česka, ako sa vlastne rozprávate s rodinou?
„Nemecky. A oni vedia po nemecky asi tak ako ja. Ale moja rodina sa ma snaží naučiť aspoň čosi po česky. Dostala som knižku češtiny, takže sa začínam učiť.“
