Thick As A Brick je album skupiny Jethro Tull z roku 1972. Jej líder IAN ANDERSON napísal texty cez pohľad na svet očami 8-ročného chlapca, hudba pozostávala z jedinej trištvrtehodinovej skladby, obal vyzeral ako noviny. Zafungovalo to, prišlo dokonca prvé miesto v americkej hitparáde. O úspešnej nahrávke, jej pokračovaní a aktuálnom turné, ktoré sa 25. augusta zastaví aj v Bratislave, sme sa rozprávali v čase vrcholiacej olympiády.
Keď ste hrávali album Thick As A Brick kedysi naživo, bola to hudobno-divadelná šou. Teraz máte okrem pôvodného albumu aj druhú časť, ako bude vyzerať koncert?
„Na Slovensku to bude kompletná dvojhodinová šou, zahráme oba albumy s dvadsaťminútovou prestávkou medzi nimi. Kompletne tak, ako sú napísané a nahraté. Máme veľkú videoprojekciu, aj veľa rôzneho pohybu na javisku, je to stále viac hudobno-divadelná produkcia než tradičný koncert. Ale nechcel som, aby to bolo veľmi doslovné a veľmi parodické. Základ je živá hudba. Jediná otázka je, čo s textami. Je veľký rozdiel medzi češtinou a slovenčinou? Nedotkne sa ľudí, keď budeme mať tlmočníka do češtiny?“
Väčšina ľudí tu češtine bez problémov rozumie.
„Výborne. Texty sú totiž pri oboch týchto albumoch dosť dôležité a potrebujem mať niekoho, na koho sa môžem absolútne spoľahnúť, že ich preloží dobre. Je tam niekoľko slovných hračiek a rôznych narážok. Takého prekladateľa mám momentálne iba do češtiny.“
Slávne progresívne rockové skupiny zo sedemdesiatych rokov, ku ktorým patrí aj Jethro Tull, sa sústreďujú viac na hudobnú virtuozitu, sú pre vás texty rovnako dôležité?
„Závisí od konkrétneho projektu. Pri Thick As A Brick sú slová s hudbou takmer jedna k jednej, na iných albumoch sme sa aj my viac zamerali na inštrumentálne pasáže. Musím sa priznať, že osobne tiež patrím medzi ľudí, ktorí hudbu väčšinou napíšu ľahko, no s textami sa dosť natrápia. Len málokedy to príde úplne spontánne a rýchlo. Ale tento album bol výnimkou - samotného ma prekvapilo, ako ľahko to išlo.“
V 70. rokoch vyšlo niekoľko monotematických albumov, najslávnejším z nich je The Wall od Pink Floyd. Žiadny z nich však nemá pokračovanie. Čo vás najviac presvedčilo pustiť sa do toho?
„Tridsaťdeväť rokov som reagoval rovnako. Kedy urobíte pokračovanie? pýtali sa fanúšikovia, hudobníci, ľudia z vydavateľstva, kamaráti, no ja som tvrdohlavo hovoril, že to nejde. Nevedel som si to vôbec predstaviť a viac ma zaujímali nové projekty. Až predvlani na jeseň mi napadlo: Moment, k postave Geralda Bostocka by sa predsa len dalo vrátiť. Čo by robil ten chlapec dnes, ako dospelý človek? Čo by sa mu stalo, čo by zažíval v takejto spoločnosti ako muž v stredných rokoch? Ako sa blížilo štyridsiate výročie toho albumu a znovu sa všetci začali vypytovať, už som vedel, čo s tým.“
Prvý album tvorí iba jedna dlhá skladba, prečo ste sa teraz rozhodli vyskladať Thick As A Brick 2 z trinástich rôznych pesničiek?
„Keď som rozmýšľal o Geraldovi Bostockovi ako o dospelom človeku, napadli mi pre neho rôzne typy osudov. Nakoniec som ich zúžil na päť postáv: investičný bankár, vojak v Afganistane, homosexuál, kňaz a majiteľ malého obchodu. A to sú vlastne príbehy, ktoré sú opísané v jednotlivých skladbách nového albumu. Každý z nich má svoju vlastnú hudbu, takže je to pochopiteľne aj zvukovo oveľa pestrejšie ako bol prvý album.“
Veľa ľudí sa pýta, či je to už vaša sólová nahrávka, alebo ešte stále Jethro Tull. V oficiálnej diskografii kapely nie je, ale oznámili ste ho cez oficiálnu webovú stránku. Tak ako to je vlastne?
„Pred rokom som sa pýtal Martina a ďalších spoluhráčov, aké majú plány na tento rok. Keďže sa chceli po veľkom turné k štyridsiatemu výročiu kapely venovať skôr svojim projektom, oslovil som iných muzikantov. Každý z nich už niekedy v Jethro Tull hral, takže to nie je iná kapela ani môj sólový projekt. Je pravda, že som jediný pôvodný člen zo starej zostavy, ale na druhej strane celý originálny album Thick As A Brick som zložil ja. Hudbu, texty, aj som to produkoval, čo platí aj o tomto projekte. Vy novinári aj naši fanúšikovia sa musíte rozhodnúť, kam zaradiť Thick As A Brick 2. My muzikanti sme sa aj s manažmentom dohodli, že ho budeme promovať ako novinku Jethro Tull, s ktorou robíme aj koncerty.“
Takže Jethro Tull v starej zostave ešte nie je minulosťou? Posledný štúdiový album ste vydali v roku 2003.
„Určite nie. Len ma nebavilo sedieť doma, keď je Martin Barre nedostupný. On má teraz novú kapelu, s ktorou robí svoje veci. Ale mimochodom, bavili sme sa o spoločnom turné – na budúci rok, iba my dvaja, akusticky. Jethro Tull je iba značka, keď si pozriete našu históriu, vidíte v nej množstvo mien. V tejto kapele jednoducho hrajú tí, ktorí majú isté muzikantské schopnosti a ktorí majú práve čas. Viete, po internete a kade-tade sa teraz šíria fámy o našich hádkach alebo o konci. Vždy ma pobaví, keď sa dozviem, že hrám v pomaly mŕtvej kapele. Ľudia radšej veria prázdnym rečiam než faktom, stačí sa pozrieť na politiku. Realita ma nikdy veľmi nebrala, máte z nej akurát depresie. Dávam prednosť fantázii. Je úžasné, keď si môžete stvoriť vlastný imaginárny svet a pozvať doň niekoho. Je to skvelý spôsob, ako stráviť život. V ideálnom prípade ešte za to dostanete aj zaplatené (smiech).“
Takže ste nikdy neľutovali, že ste sa stali profesionálnym muzikantom?
„Nikdy, som úplne spokojný muž. Môj zať je herec a tiež sa nesťažuje. Má tiež dosť práce, ktorá ho baví aj živí. Uvedomujem si, že mám veľké šťastie. Nie každému sa to môže v živote podariť.“
V Anglicku práve vrcholí olympiáda, sledujete šport?
„Nedostal som ponuku vystúpiť tam ako muzikant ani niesť olympijský oheň či pretekať v kanoe. Šport mám rád, ale som proti tomu, aby olympiádu organizovala jedna krajina. V posledných rokoch sme dostali lekcie – v Aténach či vo Vancouvri sa minuli obrovské peniaze a výsledkom boli veľké straty, ktoré tie mestá pociťujú dodnes. Nemyslím len finančné, ale aj urbanistické a environmentálne. Podľa mňa by to bolo treba prehodnotiť – organizáciu olympijských hier by si vždy mali rozdeliť viaceré národy. Internet a nové médiá by to umožnili prepojiť. Tak by sa znížili aj náklady a záťaž na životné prostredie. Olympijská myšlienka predsa nie je o jednom meste a jednom národe.“
Prekáža vám, že Londýn je už po tretíkrát usporiadateľom?
„Presne tak. Boli za tým nejaké finančné tlaky veľkých korporácií alebo čo? Na svete je veľa iných miest a iných krajín, kde olympiádu ešte nevideli. Nebolo by zaujímavejšie pozerať napríklad súťaže v streľbe z Nemecka, plávanie z Číny a atletiku z Afriky? Mňa osobne by to určite bavilo viac, ako zažiť dva týždne v preplnenom Londýne s kolabujúcou dopravou. Mohlo by to byť aj tak, že napríklad krajina víťaza v behu na 100 metrov dostane možnosť zorganizovať túto súťaž o štyri roky. Nechcem vyzerať ako starý frfloš, ale žijeme predsa v 21. storočí. Takéto otázky si treba klásť.“