Sissi a Yeti (Lissi und der wilde Kaiser)

Vo vašom prehliadači chýba
flash player, ktorý treba k prehratiu videa
kliknite a nainštalujte si ho

Animák, ktorý si koleduje o žalobu tvorcov kinohitov Titanik, Piráti z Karibiku, Pán prsteňov, Trója i samotného Jamesa Bonda osobne!

Réžia: Michael Herbig
Scenár: Alfons Biedermann, Michael Herbig
Vizuálne efekty: Jan Adamczyk, Sergio Ayrosa, Christian Bahr, Christian Bahr, Jörg Baier, Jan Berner
Hudba: Ralf Wengenmayr

Nemecko, 2007, 85 min.

Sissi zachráni James Bond
S príbehom o cisárovnej Sissi a jej manželovi Franzovi sa naozaj nedalo urobiť nič iné. Tisíckrát hrali všetky televízie trojdielny seriál s Romy Schneider, teraz je čas na komediálnejšiu verziu.

Prišiel s ňou režisér Michael Herbig. Nespravil hraný príbeh, ale animovaný.

Nápad nakrútiť niečo také mal vraj v hlave aspoň tridsať rokov. Prvýkrát o tom rozmýšľal vonku, keď ostatní hrali futbal. On si kreslil. Potom však zistil, že ak chce nakresliť jednu sekundu filmu, musí k tomu nakresliť dvadsaťštyri obrázkov. To bolo veľa aj na ceruzky – rýchlo sa minuli. Preto nápad na niekoľko rokov odložil.

Okolo roku 2004 sa Herbigovi zdalo, že už mu príliš veľa ľudí hovorí, že by chceli znovu vidieť Sissi, a znovu vo filme. Oznámil to vo svojej firme, a odpoveďou boli rozpaky. Kolegovia sa ho pýtali: Čo by tak asi mohla robiť Sissi deväťdesiat minút v animovanom filme?

Preto si režisér Herbig vymyslel postavu Yetiho, aby mal nejakú zápletku. Yeti unesie Sissi. A cisár Franz má šťastie, že má schopnosti Jamesa Bonda a že Sissi bola aspoň natoľko duchaprítomná, že mu pri svojom únose nechala odkaz vo fľaši.

Herbig sľubuje, že vo filme je veľa nápadov, hoci v porovnaní s hollywoodskymi filmami mali len malý rozpočet. Vo filme je dokonca niekoľko scén s bozkom, čo vraj takmer pripomína Titanic.

(kul)

Text distribútora:
Sissi a Franz sú dokonalý pár v dokonalom cisárskom svete. Ani občasné panovnícke povinnosti ich nemôžu vytrhnúť z dokonalej reality vášnivého manželského spolunažívania. Sissi, ktorá svojím šarmom tromfne aj Marylin Monroe, a Franz, ešte väčší „kluďas“ ako Jack Sparrow, si žijú šťastne, až kým sa jedného dňa nestane niečo nečakané: YETI na príkaz Satana unesie „najkrajšiu“ ženu na svete – božskú Sissi!

Alebojácny Franz s detektívnymi schopnosťami Jamesa Bonda sa však v spoločnosti svojho asistujúceho maršala a pani matky vydajú Sissi hľadať. Dlho idú bez stopy, no Franz zrazu objaví správu vo fľaši, ktorú im poslala Sisii. Jej obsah je však pre celú posádku veľkým prekvapením...


SPI INTERNATIONAL

Paródia by mala byť vyznaním lásky

Michael Bully Herbig chce, aby sa ľudia v kine zabávali. U nás sa práve premieta jeho komédia Sissi a Yeti

Známe mená, populárne filmy, nemecké stereotypy – herec a režisér MICHAEL BULLY HERBIG si vždy nájde niečo, čo možno parodovať. ProSieben žil niekoľko rokov z jeho mimoriadne populárneho programu Bullyparade. Ešte väčší úspech prišiel s celovečernou komédiou Manitouova topánka – tento film sa stal druhým najúspešnejším v histórii nemeckého filmu. U nás sa teraz v kinách premieta animovaný film Sissi a Yeti, samozrejme, tiež paródia. Hoci už Herbig chystá nový príbeh, našiel si čas na rozhovor.

Aké to bolo, keď ste svoju animovanú Sissi videli prvýkrát v kine? Nasmiali ste sa?

„Bolo to úžasné! Veď som na to čakal takmer tri roky! Vždy, keď sa publikum na premiére zasmialo, bolo to pre mňa ako vykúpenie.“

Vo svojich filmoch parodujete obľúbené filmové klasiky. Majú niečo Sissi a Winnetou spoločné?

„V rokoch 1997 až 2002 na televíznej stanici ProSieben bežala naša komediálna šou Bullyparade. V tom čase sme vytvorili stovky skečov. Najväčší úspech mali práve skeče o Winnetouovi, Star Treku a Sissi. Takže by sa dalo povedať, že publikum samo rozhodlo, čo sa do kín dostane.“

Na to, aby ste ich mohli parodovať, museli ste spomínané filmy mnohokrát vidieť. Priznajte sa, pozerali ste ich rád? Aký ste k nim mali vzťah?

„Originály u mňa doma ešte stále bežia dookola. Paródia by vždy mala byť malým vyznaním lásky originálu.“

Čo je také lákavé na paródiách?

„V prvom rade by som chcel, aby si ľudia čas strávený v kine užili! Svojimi poslednými filmami som chcel publikum rozosmiať. Paródia sa na to vyslovene ponúka.“

V súčasnosti ste jedným z najobľúbenejších komikov v Nemecku a darí sa vám už dlho. Boli ste aj v škole triednym šašom, ktorý si uťahoval z učiteľov?

„Ako dieťa som bol pomerne hanblivý. Jedného dňa som zistil, že ma baví ľudí zabávať. Ako desaťročný som prvýkrát videl film od Hitchcocka. Odvtedy som chcel nakrúcať filmy. Viem si predstaviť, že by som jedného dňa nakrútil thriller. Vystrašiť ľudí v kine je tiež dobré.“

Manitou je v kultúre Indiánov vysoká duchovná bytosť a vy ste svoj film nazvali Manitouova topánka. Nemáte pred takými duchovnými záležitosťami rešpekt?

„Mali sme v tíme aj skutočných Indiánov a tí sa poriadne zabávali! Myslím si, že Pán Boh má veľký zmysel pre humor. Inak by nám ho nedával.“

Ste komikom na plný úväzok, rozbiehate jeden projekt za druhým. Nepotrebujete si od toho niekedy oddýchnuť? Pozriete si napríklad občas aj nejakú drámu, aby ste sa z toľkého humoru nezbláznili?

„Zbožňujem filmy. Do kina chodím tak často, ako sa len dá. Na žánri mi až tak nezáleží, hlavne, aby som sa zabavil!“

Sissi a Yeti je na rozdiel od predchádzajúcich kreslený film. Nechýbalo vám klasické nakrúcanie? S kolegami ste sa vždy nasmiali. Mali ste aj pri tejto práci niekoho, s kým ste sa mohli nasmiať?

„Dovoľte mi malú opravu: Sissi a Yeti nie je kreslený film, ale počítačovo animovaný. Spôsob práce je pritom úplne odlišný a to ma nesmierne lákalo. Vždy som túžil urobiť takýto film a veľa som sa pritom naučil. Samozrejme, že mi občas chýbalo reálne nakrúcanie, ale bolo úžasné môcť si raz poriadne užiť na virtuálnom pľaci.“

Neoľutovali ste, že ste sa namočili do takého zdĺhavého projektu? Nebolo náročné, že ste im museli popísať svoju predstavu o filme a potom čakať na výsledok?

„Ako producent potrebujete tak či tak veľa trpezlivosti. A pri animovanom filme ešte viac. Občas prešlo aj niekoľko mesiacov, kým som si konečne mohol pozrieť prvý konkrétny obrázok. Príjemné však bolo, že som prvýkrát mohol pracovať bez ohľadu na počasie.“

Stalo sa, že ste s niečím boli nespokojný? Možno, že sa nejaký váš nápad nedal graficky zrealizovať.

„V každom filme sú miesta, na ktoré by ste rád mali trochu viac času, ale to je normálne. Keby nebola naplánovaná premiéra, asi by som ešte stále niečo vylepšoval.“

Vaše filmy boli distribuované aj do krajín, kde sa nehovorí po nemecky. Ako to vnímate? Čo keď sa pri preklade a dabingu do iného jazyka z filmu veľa stratí? Máte už nejaký ohlas zo zahraničia?

„Na jednej strane som, samozrejme, veľmi hrdý, keď sa moje filmy uvádzajú aj v zahraničí. Na druhej strane z toho mám pocit, ako keď sa deti sťahujú z domu. Môžeme im len zaželať všetko dobré! Konkrétny ohlas ešte nemám, ale som naň veľmi zvedavý.“

Animované filmy väčšinou do kín pritiahnu aj deti. Mysleli ste pri tvorbe Sissi a Yetiho aj na ne? Hovorí sa, že dnešné deti sú inteligentnejšie, ako bývali kedysi. Súhlasíte s tým? Nebojíte sa ich?

„To je pravda! Deti dokážu byť tvrdým publikom. Preto je ich názor pre mňa veľmi dôležitý. Napriek tomu však Sissi a Yeti nie je len detský film. Je to film pre 6- až 96-ročných.“

Ako na váš film zareagovali tvorcovia a predstavitelia pôvodnej trilógie o cisárovnej Sissi? Parodovať ste ju začali už vo svojej relácii Bullyparade. Nemali ste s tým niekedy problémy? Prípadne s inou z vašich paródií?

„Ako som už povedal, paródia je pocta originálu. Myslím, že človek môže byť hrdý na to, ak ho parodujú. Vždy sa snažím dodržať potrebný rešpekt. Najviac ma teší, ak sa smejú aj tí, ktorí sú parodovaní.“

Rozmýšľali ste o tom, že by ste niekedy vyskúšali iný žáner? Alebo zostanete verný komédiám?

„V auguste začíname nakrúcať film Wickie a silní chlapi. Bude to môj prvý dobrodružný film. Určite sa však zasmejete aj na ňom. A potom si nakrútim dovolenkové video.“

Michael Herbig

nemecký herec a režisér

od roku 1997 do 2002 produkoval Bullyparade, ktorá sa pravidelne vysielala na ProSieben

v kine debutoval v roku 2000 ako režisér komédie Erkan a Stefan

jeho film Manitouova topánka sa stal druhým najúspešnejším nemeckým filmom

Sissi a Yeti je jeho prvý celovečerný animovaný film

prezývku Bully má ešte zo školy, keď nosieval tričko futbaloveho klubu Bayern Mníchov so sloganom Die Bullen kommen (Býci prichádzajú).

Zuzana Stankovitsová (Autorka je študentkou germanistiky na FFUK)
[diskusia k článku]

Text distribútora:
Rozhovor s Michaelom „Bully“ Herbigom

Hnevali ste sa pri svojich predchádzajúcich filmoch často s hercami? Alebo ako ste prišli na myšlienku natočiť Sissi a Yeti ako animovaný film?

Po dokončení filmu (T)Raumschiff Surprise – Periode 1 ma ľudia stále oslovovali a hovorili: „Radi by sme zasa videli Sissi!“ Ale ja som si povedal, že v štyridsiatke sa už nemôžem nasúkať do toho tesného Sissi-kostýmu, a nemôžem si ani posadiť na hlavu jej parochňu, pripadal by som si ako keď mám na hlave kus betónu. Ďalší deň natáčania s týmto predmetom by bolo úplné peklo! Vďaka tomu som potom prišiel na nápad natočiť animák, ktorý som nosil v hlave takmer 30 rokov. Môj prvý film, ktorý som mal vymyslený už asi v 10 rokoch, mal byť totiž animák. Bolo to cez prázdniny, keď vonku svietilo slniečko a deti hrali futbal. Posadil som sa von a začal kresliť prvý obrázok. Potom som ale zistil, že do jednej sekundy musím vtesnať 24 obrázkov, a tiež mi dochádzali ceruzky. Preto som vtedy ten projekt odložil na 30 rokov. Teraz sa sen stane skutočnosťou: mám svoj vlastný animák a ľudia dostanú svoju Sissi bez toho, aby som si musel vziať na hlavu jej parochňu.

Takže tým môžeme vyvrátiť rôzne podozrenia, že ste sa len chceli vyvarovať milostných scén s Christianom Tramitzom?

Ľudia sa budú samozrejme pýtať na dôvody, prečo som osobne nestvárnil Sissi. Možno by som si sám seba dokázal predstaviť v krátkom televíznom šote. Ale vo veľkom filme, na veľkom plátne, s krásnymi obrazmi a veľkými emóciami…? V úlohe nádhernej ženy nemôžem skrátka obstáť! A tiež som mal strach z bozkávacej scény s Christianom Tramitzom. To by ľudia vážne neradi videli. Prinajmenšom väčšina z nich…

Kedy vznikla predstava o Sissi, koľko pracovného a vášho osobného času si tento projekt vyžiadal?

Tá predstava vznikla roku 2004, ako som už povedal, ľudia sa zmieňovali, že by radi znovu videli Sissi vo filme. Raz ráno, keď som bol v sprche, to na mňa proste prišlo a okamžite som sa rozhodol: Tak toto natočíme my! V kancelárii som potom dal všetko dokopy a povedal: Už viem, čo bude náš ďalší projekt. Sissi ako animák. Najprv to vyvolalo úžas a mierne súcitné a spýtavé pohľady. Oprávnenou otázkou potom bolo, čo by mala Sissi celých 90 minút robiť. Ťažko si dokážete predstaviť, že by len pobehovala s Franzom po parku. Začal som premýšľať, ktoré ostrieľané postavy som už použil v Bullyparade a Bully & Rick, a dosť rýchlo mi napadol Yeti. Od tej chvíle to začalo do seba zapadať: Yeti unesie Sissi – a máme našu zápletku. Až sem to šlo celkom rýchlo, ten zvyšok bol ale trochu zdĺhavý. Môj spoluautor Alfons Biedermann a ja sme sa k tomu posadili a do konca roka 2004 sme mali scenár hotový. Začiatkom roka 2005 som konečne pristúpil k výrobe.

Základom filmu sú krátke skeče so Sissi z Bullyparade. Ako z toho urobí človek hraný film?

V čase, keď sme pracovali na scenári, sme si museli stále pripomínať, že chceme natočiť animovaný film, a človek by mal preto používať túto techniku. To znamená, že sme mohli tvoriť rôzne karikatúry. Postavy sa môžu pohybovať oveľa rýchlejšie, môžu robiť pretiahnuté grimasy, môžu sa viac natiahnuť. Žiadny skutočný herec – a už vôbec nie Rick Kavanian – nevydrží napríklad dlhší čas prehnutý v pravom uhle. Na druhej strane som nechcel natočiť obyčajný kreslený film, ale poctu filmom o Sissi zo 60-tych rokov. Preto bolo pre mňa enormne dôležité, aby sme sa zamerali na vzhľad tohto filmu. Napríklad farby, nastavenie kamery a tiež pohyby kamery. Pri animovaných filmoch môžete robiť s kamerou čokoľvek, aj vletieť nosom do hlavy a uchom vyletieť von – otázkou však je, či je to pre film výhra.

Sissi a Franza poznajú všetci - ako už dokázala Bullyparade. Niekoľko ďalších postáv vo filme poznajú len Bullyho fanúšikovia. Ktoré sú to a ako nám ich môžete priblížiť?

Prvé postavy, ktoré som si vymyslel, a o ktorých som si nikdy nemyslel, že by sa mohli niekedy dostať na filmové plátno, boli Ignaz Huber a Franz Schwaiger. Vtedy to boli bavorskí policajti v Männer von Isar 3 - v jednej rozhlasovej sérii z roku 1992. Odvtedy som napísal približne 800 pokračovaní. Ignaz Huber a Franz Schwaiger sú v Sissi a Yeti doslova veľkým treskom a neskutočne ma teší, že aj oni urobili vo svojom vyššom veku a takmer po 15 rokoch pauzy veľký skok z rádia na filmové plátno.

Postavy vo filme potrebujú aj hlas. Ako ste našli tie pravé a ako ste obsadili napríklad Yetiho?

So Sissi, Franzom a poľným maršálkom to bolo relatívne jednoduché. Tí boli takmer daní. S Yetim to bolo inak. Keď získali postavy konkrétnu podobu, dlho sme premýšľali, kto by sa k nim hodil. Všade možne sme počúvali rôzne hlasy. Pozeral som sa na televíziu, chodil do kina… – ale nikde som nášho Yetiho nepočul. Až raz – sedel som na udeľovaní cien za komédiu roku – muselo to byť v roku 2005 – a na javisku som videl Waldemara Kobusa, ktorého som už raz obsadil do malej úlohy rytiera v (T)Raumschiff. Vedľa mňa sedel Rick a ja som len povedal: „Pozri, to je on!“ Ešte v ten večer som s ním hovoril a on hneď súhlasil. Pomyslel som si, že za tých pár rokov sa z Waldemara stal tiež trochu Yeti. Najmä vďaka jeho mohutným bokombradám, ktoré začal znovu nosiť. Pre cisárovnú matku sme, vďaka Bohu, našli Lotte Ledlovú, ktorá pre nás bola učineným požehnaním. Okrem toho bolo pre film cťou, že úžasná divadelná herečka z Viedne vzala túto úlohu. Inak sme si takmer všetky úlohy obsadili sami. Christian hovorí Franza a svokra. Rick hovorí poľného maršálka, kráľa Bussiho z Bavorska a Schwaigera. A ja mám Lissi, Ignaza a Falthausera. Ostatné veci som potom nechal nadabovať Ricka. On je totiž taký viacúčelový. Vie všetko. Niekam ho postavíte, necháte niekoho povedať vetu a on ho dokáže okamžite napodobiť. Keď mne nič nenapadá, zavolám mu a poviem: „Urob mi ruského krasokorčuliara.“ A on to proste urobí. Rick tiež dokázal nadabovať veveričku, keď sme to raz potrebovali. Alebo ježka, auto, topánky… Rick nadabuje skrátka všetko.

Americké animované filmy majú vo zvyku pracovať s rozpočtom 100 miliónov dolárov. Vy ste mali k dispozícii menší rozpočet – môžete sa aj napriek tomu porovnávať s Hollywoodskymi projektmi?

To je otázka, na ktorú vám nemôžem dobre odpovedať. Animované filmy z Hollywoodu sú vytvárané neskutočne prácne, s gigantickými rozpočtami. Všetko je animované, tráva sa pohybuje vo vetre a podobne. Občas vidíte až na tretí pohľad, kde všetky tie peniaze ležia. Človek má samozrejme ambície, aby vystačil aj s malým rozpočtom. Principiálne som ale toho názoru, že v konečnom dôsledku vychádza dej a humor filmu predovšetkým z postáv, a ja si myslím, že človek sa môže pri našom filme skvele pobaviť. Doteraz najkrajší kompliment prišiel od môjho kolegu, ktorý po piatich minútach filmu povedal: „Úplne som zabudol, že som na animáku.“ Náš plán nám teda vyšiel.

V čom spočívajú najvýraznejšie rozdiely medzi hraným a animovaným filmom pre režiséra?

Najväčším rozdielom je to, že práca režiséra animovaného filmu je veľmi osamelá! Nie ste so štábom a hercami v štúdiu alebo niekde vonku na natáčaní a neskúšate a netočíte. Namiesto toho sedíte najprv s veľkou skupinou počítačových špecialistov a vysvetľujete im, čo by ste chceli. Všetci do jedného sú veľmi nadanými umelcami, napríklad dokážu hýbať oblečením a vlasmi. V priebehu tvorby sa už nemôžete vracať k základu a hovoriť: potrebujem ešte jednu stoličku. Najprv musí byť všetko nakreslené, potom načítané do počítača, a následne upravené. Je to veľmi komplexná záležitosť. Po jednom roku máte konečne v počítači virtuálnu scénu. Teraz môžete doplniť postavy a rozpohybovať ich a vytvárať tak dej. Určíte si pohyby kamery a ohniskové vzdialenosti. Je to veľmi náročný proces a zhruba po roku a pol som si pomyslel: To nikdy nedorobíme! Našťastie to potom išlo rýchlo. Prišli ľudia, ktorí vytvorili kostýmy a účesy, a tiež kameraman, ktorý dokázal urobiť z osvetlenia výrazný prvok filmu… – to všetko spolu trvalo tri roky. A z toho tiež vyplýva druhý rozdiel: Ako režisér potrebujete stále veľa trpezlivosti. Ale pri animovanom filme mnohonásobne viac ako pri hranom!

Ako ste na tom s trpezlivosťou vy? Pri hranom filme vidí človek ukážku z natáčacieho dňa väčšinou už druhý deň…

Ešte viac! Pri hranom filme viete na konci natáčacieho dňa, aký obraz máte, a môžete si v noci v posteli premyslieť, ako ho zostriháte. A keď sa nejaké nastavenie nepodarí, môžete to stále v krátkej dobe opraviť. Tu čakáte takmer dva roky, kým môžete vidieť film v určitom prvotnom tvare. V tej chvíli je ale už 80 % vášho rozpočtu v ťahu, a potom je skutočne problém, keď ten obraz nevypadá tak, ako ste si ho predstavovali. Adekvátne tomu som prirodzene šťastný, že sa film Sissi a Yeti stal takým, akým je.

A ešte jedna zmienka o rozpočte: Ako často musel producent Bully vyhovárať režisérovi a scenáristovi Bullymu nejakú peknú scénu, pretože bola jednoducho drahá?

Vlastne to nebolo veľmi často. Nie že by sme nemali žiadne krásne drahé nápady. Ale preto, že sme už dopredu mali jasno, koľko postáv si môžeme „dovoliť“ a čo môžu, alebo naopak nemôžu. Napríklad nesmú šmátrať do tašiek, pretože tento animačný detail je príliš nákladný a prácny. Tiež si nesmú trhať vlasy alebo sa česať, taká postava so srsťou, ako je náš Yeti, je príšerne nákladná.... – z tohto dôvodu tam nie je príliš mnoho malých vecí. Na ich premiestňovanie potrebujete veľkú kapacitu počítača, ktorú majú snáď len v NASA. Aj napriek tomu sa stáva, že animátorom predstavíte nápad, ktorý vám pripadá bláznivo komický. A potom vidíte len skupinu ľudí, ktorí krútia hlavou. V takej chvíli môžete len rýchlo povedať: Dobre, urobíme to inak.

Nastala uprostred toho všetkého niekedy chvíľa, keď ste mali pocit, že máte práce až nad hlavu?

Nie, nič také sa mi nestalo. Bolo to skôr vzrušujúce a napínavé. Keď som prišiel s niečím novým, dokázal som sám seba veľmi dobre motivovať. Napríklad keď boli konečne hotové storyboardy a tým bol urobený prvý veľký krok. Alebo keď bol po pol roku hotový dizajn a hlasy postáv a predo mnou stáli hotové makety.

A teraz z iného konca: Film mal pôvodne názov „Gulička“. Malo to nejaký význam?

Nie, vždy dávam svojim filmom krycie mená. Navyše ľudia netušia, na čom práve pracujem. Krycie meno pre Manitouovu botu bol Kopec, (T)Raumschiff Surprise mal pôvodne názov Kruh a teraz Gulička… - postupne si vyčerpávam krycie názvy. Možno ďalší pomenujem Bedňa na chlieb, to je vážne pekná prezývka. Vzhľadom k dvom slovám v názve sa bude v branži špekulovať o tom, že pracujem na dvoch veciach zároveň.

V starých filmoch bol vždy prvý bozk nežný a ostýchavý, zahalený prítmím. V Sissi a Yeti sa ide ale priamo na vec…

Do filmu som zabudoval niekoľko scén s bozkom, čo k veľkému kinu patrí. Rovnako som pri tom myslel na poriadne veľký filmový bozk, niečo ako v Titaniku. Mali sme preto niekoľko veľmi krásnych scén – a pri nich by ľudia mali pochopiť, prečo som Sissi nehral ja sám. Sissi robí v tomto filme veci, ktoré by som ja nikdy nedokázal. A aj keby áno, vyzeralo by to nevhodne!

To ma zaujíma. Čo tým presne myslíte?

Nič nepochopiteľné! Premýšľal som o tých šatách, ktoré zdôrazňujú postavu, a v ktorých bude vidieť všetko. Na vysokých podpätkoch som tiež nemohol chodiť. Takže vo filme sa budem musieť nechať dublovať… pravdepodobne Rickom.

Sú pre vás staré filmy o Sissi veľkým kinom alebo veľkou zbytočnosťou?

Podľa mňa sú skutočne veľkým kinom! Dnes sú často vnímané ako zbytočnosť, ale to je nesprávne. Pretože už len samotná výprava filmov bola veľmi nákladná. Pokiaľ by ste chceli v dnešnej dobe a s našimi znalosťami produkovať film, len s ťažkosťami by ste ho financovali. Vtedy mali veľký komparz a mnoho lokácií, všetko je vo filme pestré, ohromné a veľkolepé. Boli plným právom úspešní a podľa mňa vytvorili jednu z najväčších kinoudalostí.

Pýtali sme sa už ostatných účastníkov projektu, ale teraz sa chceme spýtať vás: Je ľahké alebo ťažké pracovať s vami? Ste skôr režisér-liberál alebo prísna autorita?

Je ťažké posudzovať sám seba. Ale môžem povedať, že pri práci mám rád zábavu a je jedno, či sa jedná o hraný alebo animovaný film. A stále dúfam, že je to nákazlivé i pre ostatných. Hlupákom sa musí stále hovoriť, ako sa má čo urobiť. Človek sa nedostane ďalej, keď sa niekto stále pýta: „Aha, je to v poriadku, keď prejdem cez záber sprava doľava?“ Keď potom už pomaly končí deň, človek len povie: „Mohli by ste, prosím, ísť sprava doľava trochu rýchlejšie!“ Ale to nie je diktátorstvo. Pri hranom filme to mám stále, aby som dosiahol to, že zostane čas aj na improvizáciu. Pri animovanom filme máte to šťastie, že behom tých dvoch rokov môžete stále niečo vylepšovať. Prinajhoršom riešite detaily typu ako vysoko dokáže človek zdvihnúť obočie alebo ako rýchlo sa pohybuje postava v obraze.

Sissi a Yeti je tretí film s postavami z Bullyparade. Hodláte ich obsadiť ešte do hraného filmu, alebo je tento animák pre vás niečo ako záver jednej kapitoly?

Pre mňa je tento film optimálnym záverom fázy Bullyparade. Bullyparade sa dostala do vysielania po prvý krát v roku 1997 a teraz máme rok 2007. Odvtedy uplynulo desať rokov a my sme uviedli do kina tri filmy. Jedno desaťročie, jedna trilógia… – keď sme začali so Sissi, tešil som sa, že budem mať čoskoro vlastnú trilógiu v regáloch s DVD! Keď budem starý, budem sa môcť na ne pozerať. A o to predsa ide: Človek by mal byť aspoň trochu hrdý na to, čo robí.

Michael Herbig (režisér, scenárista): (T)Raumschiff Surprise – Periode 1 (2004), Das Bully Spezial – Sissi (2002), Das Bully Spezial – Traumschiff (2002), Manitouova bota (Der Schuh des Manitou, 2001), Bullyparade (1997, TV seriál)