FOTO SME – PAVOL MAJER
„Všetky kamery budú spustené nadol počas príchodu maestra. Až keď sa usadí, môžete ho začať snímať,“ hovorí vystresovaná organizátorka televíznym štábom. Scénka sa udiala na začiatku tlačovej konferencie ku koncertu Josého Carrerasa v salóniku hotela Radisson v Bratislave. Symbolicky ukazuje na nezvládnuté okolnosti návštevy najmladšieho zo slávnej tenorovej trojice na Slovensku.
Začalo sa to pozvánkou, v ktorej sa novinári dozvedeli, že otázky na tlačovú konferenciu treba poslať vopred. Dôvodom bol údajne maximálny čas 30 minút, ktorý si maestro vyhradil pre médiá. V prílohe mailu sa okrem obligátnych tlačových informácií objavili aj ďalšie pozoruhodnosti: zákaz fotografovania a súbor s názvom Článok obsahujúci hotovú správu z koncertu (?!), v ktorej organizátori dokonca tvrdia „bolo to jedinečné, významné spoločenské a umelecké vyvrcholenie procesu integrácie Slovenskej republiky do európskych štruktúr“.
Áno, reč je stále o koncerte Josého Carrerasa. O tej akcii, na ktorú stál lístok neuveriteľných štyritisícpäťsto korún a pritom sála bratislavského Istropolisu bola už niekoľko dní v predstihu beznádejne vypredaná. Že hviezda má hviezdne maniere i honorár (zložili sa naň štyri veľké firmy) je v poriadku. Napokon, hoci bol Carreras trochu poblednutý, na tlačovej konferencii pôsobil uvoľnene a skladal poklony Bratislave a Petrovi Dvorskému, ktorého označil za jedného z najlepších operných spevákov celého 20. storočia.
Tlačovku však nezvládli organizátori. Priestor dostali iba elektronické médiá, jedno z nich dokonca na tri otázky, čo pri prekladaní z angličtiny zabralo polovicu celkového času. Na druhej strane otázky väčšiny novinárok (jediným mužom bol autor tohto textu) boli úplne zbytočné, pretože takmer všetko, na čo sa pýtali, dostali v informačných materiáloch. Posledná otázka a oblečenie redaktorky Nového času však už boli na úrovni medzinárodného spoločenského trapasu.
Večerný sobotňajší koncert trval dve hodiny a skončil sa, samozrejme, standing ovation. Spotené publikum plné ústavných činiteľov, diplomatov a pracovníkov sponzorských firiem si vyžiadalo päť prídavkov. Carreras bol síce hlasovo dobre disponovaný, ale opretý o klavír zaspieval iba deväť skladieb (zaujímavá matematika: suma, ktorú návštevník zaplatil za jednu pieseň tak dosiahla priemernú cenu jedného CD) a duet s mezzosopranistkou Evou Garajovou z operety Franza Lehára Veselá vdova. Garajová dostala šancu vyplniť polovicu programu a jej hlas bol mierne poznačený trémou. Nekonali sa slávne árie ani veľký orchester. Počas komorného večera spevákov na klavíri sprevádzal iba dlhoročný Carrerasov spolupracovník Lorenzo Bavaj a hralo Nuovo Quartetto Italiano.
Omnoho dôstojnejším prostredím na galakoncert svetovej speváckej hviezdy mohla byť sála Slovenskej filharmónie, Istropolis sa predsa len hodí skôr na spoločenské akcie. Fotografovia dostali možnosť práce iba na pár minút počas dvoch prídavkov, niektorí novinári sa nedostali na koncert vôbec (príliš veľa VIP lístkov?). Vyvoleným médiom organizátorov sa stala Markíza, ktorá dostala možnosť natočiť si najviac materiálu. Kto sa teda na koncert nedostal, uvidí z neho len fragment. Čo by však chcel – zadarmo?
OLIVER REHÁK
