Po dvojročnej štúdiovej pauze prichádza Radiohead s novým albumom. Za desať rokov od debutovej nahrávky Pablo Honey sa toho veľa zmenilo: od gitarového rocku partie spolužiakov skupina z Oxfordu prešla až k experimentom s elektronikou. Čo však zostalo, sú pesničky.
Radiohead začali radikálne žmýkať tradičnú pesničkovú formu na albume Kid A, ktorý znamenal definitívny odklon od vlastnej minulosti i tvorby ostatných britských gitarových skupín. Štúdiové experimenty so zvukom a digitálnymi efektmi ich síce zbavili štadiónového publika, ale posun mimo odskúšaných šablón populárnej hudby bol minimálne chvályhodný. Snaha prekvapiť niečím novým je totiž dosť postrádanou vecou v súčasnej hudbe.
Hail To The Thief je viac než len kolekciou štrnástich pesničiek. Je to ambiciózne umelecké konceptuálne dielko: originálny booklet je koncipovaný ako mapa mesta, v ktorom sú budovy pomenované krátkymi sloganmi typu Malá naivka, Zem nikoho či Nemáme nad sebou kontrolu. Texty sú uvedené ako sprievodca labyrintom katakomb - ako tradične, ide opäť najmä o katakomby podvedomia lídra Thoma Yorka. Hneď v úvodnej skladbe 2+2=5, ktorá sa začína ako balada, sa pýta poslucháča: „Si taký idealista, aby si dokázal napraviť svet?“ a vzápätí za gradácie hudby v refréne kričí: „Je to diabolská cesta, niet spôsobu, ako sa dostať von.“ Yorke stále spieva tak zúfalo, akoby ležal u Freuda na gauči. Experimenty so zvukom sú tu ešte rafinovanejšie, k počítačom pribudli exotické martenotové vlny a zvonkohra. So zvukom elektrických gitár tvoria unikátny kontrast. Nechýbajú ani klavírne balady v duchu Pyramid Song z Amnesiacu.
Novinku sprevádza nezvyčajne masová kampaň: video There There sa premieta na veľkoplošnej obrazovke na Times Square v New Yorku, členovia skupiny mašírovali londýnskou Oxford Street na slonovi vykrikujúc na ľudí cez megafón. Nie je to celkom márne s veľkými vydavateľmi, keď sú ochotní propagovať aj alternatívnu hudbu. A poctu treba zložiť aj skupine, ktorá dokázala urobiť nový umelecký projekt bez ústupkov masovému vkusu.
