Bola to jedna z mála repríz po aprílovej premiére. Predstavenie bolo o to zaujímavejšie, že v titulných rolách, v choreografii Rafaela G. Avnikjana a Karin Alaverdjan (podľa Petipu) sa mali predstaviť čerství absolventi Tanečného konzervatória Evy Jaczovej. A tak prekrásne kostýmy Josefa Jelínka obliekli Nina Poláková ako chrámová tanečnica Nikia a Roman Novitzky ako Solor.
Bajadéra patrí k tým titulom klasického tanečného repertoáru, ktorých zaujímavosť a krása stojí a padá na trojici účinkujúcich a dámskom zbore. Choreografické nuansy sú väčšinou minimálne, pretože základ pochádza z dochovaných poznámok legendárneho petrohradského baletného mága Maria Petipu. Avnikjanovi sa podarilo dostať do baletu špecifickú náladu, vybaviť ho kvalitným tableau a vyvarovať sa úskaliam, ktoré u prvýkrát uvedeného a neznámeho titulu na javisku prvej slovenskej scény hrozili. Triezvo a zároveň s pietou vystaval akademickým baletným slovníkom tanečné čísla, ktoré vrcholia bielym dejstvom – kráľovstvom tieňov. Oporou mu bol výtvarník Josef Jelínek, ktorý exotiku príbehu a hudby vybavil vizuálnou poetičnosťou obrazu v scénickom riešení a kostýme.
Nina Poláková je už skúsenou tanečnicou, avšak Nikia kladie obrovské nároky i pre javiskovo komplexne zrelú tanečnicu. Poláková dokázala, že ňou je, jej výkon bol premyslený a prepracovaný. Od prvého výstupu je stotožnená s postavou Bajadéry a v jej výraze a geste cítiť, že vie, že jej láska sa skončí tragicky. Je Nikiou bez úsmevu, tragicky zamilovanou, hlboko ľudsky poznačenou ženskou bytosťou, predurčená k utrpeniu. To sa napĺňa v scéne zásnub, keď musí tancovať milovanému Solorovi a jeho snúbenke Gamzatti. Svoj tanec tancuje v tragickej špirále spolu s tklivým sólom cella, s ktorým stúpa k vlastnej katarzii a odpusteniu, v ktorej odpúšťa zradu. Prekonáva žiaľ a sype zásnubné kvety. Jej smrť je logickým vyústením Polákovej mlčanlivého smutného nenaplnenia túžby po láske. Smrť v podobe jedovatého hada vysušuje slzy z jej krásnych čistých očí.
V druhej polovici je nádherným tieňom, bielou dušou Solorovej milovanej Nikie, v dlhých vláčnych pózach s pokojom a zároveň trýzňou blúdiacej duše, tancuje očistný tanec so Solorom. Jej život sa napĺňa až v závere, keď jej duša splýva s dušou milovaného muža. Poláková má part obdivuhodne herecky vypracovaný, tanečne zvládnutý, občas trochu neistá a poznamenaná trémou s malými zakolísaniami a nepresnosťami v detailoch, avšak ani tieto drobné chyby krásy neuberajú pôvab jej arabeskám, skokom, ktoré harmonicky na seba naväzujú a plynú a ktoré sme nevideli od čias skvelej Nory Gallovičovej. Je len otázkou času a nutnou potrebou súžitia s javiskom, kedy táto krehká balerína zažiari ako primabalerína baletu SND, má k tomuto postaveniu všetko.
Roman Novitzky v brilantnosti prevedenia možno trochu zaostáva za Polákovou. Vie však čo rola potrebuje a vie čo hrá. Jeho boj s neľahkou postavou Solora v zložke tanečnej a hereckej je viac než úspešný. Pantomíma je usadená, zvládnutá, v jeho mladej tvári vieme prečítať všetko čo cíti Solorova duša a srdce. Tento mladý tanečník disponuje nádherným pružným svalstvom, ľahkým a dlhým skokom, výbornou prácou nôh, vysokou pološpičkou, na ktorej točí svoje piruetty. Je istý v partnerskom tanci, správne cíti rytmus hudby a strhne diváka mladíckou náruživosťou a oduševnením, s ktorým sa v plnom nasadení vkladá do role. Jeho Solor má mnoho skvelých miest. Prekvapuje najmä zrelým výrazom; naivita prvej lásky, jej čistota a krehkosť a potom ťažkým vytriezvením, kedy si ani poriadne neuvedomuje dopad svojho konania; v duševnom rozpore, kedy vyberá medzi dvoma ženami. Jeho vznešené držanie tela vyniká v riasených plášťoch Jelínka. Postavu vedie k strhujúcemu dramatickému finále v epilógu, keď omámený ešte pôsobiacou drogou, vidiaci v útrobách svojho srdca tieň Nikie sa vzpiera Radžovi a Gamzatti, avšak je už neskoro, zväzok musí byť spečatený. Jeho grand jeté s Gamzatti v dramaticky gradujúcej hudbe akcelerujú s jeho poznaním, že práve ona zavraždila hadom Bajadéru, aby si ho mohla privlastniť, až vtedy v závere úplne dospieva tento mladý a krásny chlapec v muža a smrť prijíma ako trest za svoje jednanie a ako jediné východisko života, ktorý stratil zmysel. Je len otázkou času a správneho vedenia, kedy tento talentovaný mladík vytvorí nasledujúcu generáciu po Radačovskom-Dolinskom-Lazíkovi-Blahutovi.
Ešte jeden debut nás čakal v tento večer. Excelentnú variáciu Zlatého bôžika zatancoval Andrej Kremz, spolužiak Polákovej a Novitzkého. Počiatočnú neistotu dokázal sebavedome pretaviť v pôsobivú ukážku svojho tanečného umenia. Gamzatti tancovala Viktória Šimončíková. Je zrejmé, že od predstavenia k predstaveniu rastie a učí sa. Je to rola, ktorá jej veľa dáva a veľa si vyžaduje. Postupne Šimončíková dokáže, je už na dobrej ceste, urobiť zo svojej role, pôvodne skoro školáckej štúdie, excelentný part. Popri hlavných sólistoch sa veľmi nevýrazne predstavili Juraj Vasilenko ako Brahman a ešte nevýraznejšie a šedivejšie pôsobili Simona Bartošková ako Pestúnka a Ľudovít Čonka ako Radža. Nádherný čisto štýlový výkon podal dámsky zbor, za čo dámam patrí obdiv a poďakovanie. Z variácií a ďalších tanečných čísel vynikla najmä Klaudia Bittererová a Michaela Mlejová, veľmi muzikálne a štýlovo precízne tanečnice. K celkovej kvalite predstavenia prispel aj orchester farebne a presne rytmicky hrajúci pod taktovkou Martina Mázika. Bolo príjemným zážitkom nechať sa unášať predstavením, kde sme videli s plným nasadením tancovať dvoch mladých, krásnych a talentovaných ľudí. Ich tanec bol výzvou a volaním po pokoji a harmónii. Ich odhodlanie popasovať sa s krkolomnými partmi bolo sympatickou metaforou a kontrapunktom voči niekedy až do neba volajúcim úbohým výkonom pánskeho zboru. Ich najväčší vklad bol v pokore, s ktorou v svojej jednoduchej čistote a kráse v službe tancu, ktorý si zvolili pre svoj život, i keď narazili na nedostatky a chyby, chceli oživiť svoje postavy cez svoje vnútro nielen s ratiom ale srdcom, čo sa im až dojemne krásne podarilo. A posledným milým prekvapením večera bolo vypredané hľadisko historickej budovy. To svedčí o skvelom ťahu dramaturgie a výbornej štýlovej a precíznej práci Rafaela G. Avnikjana nielen ako choreografa a režiséra, ale i baletného maestra.
Autor: Pavol Juráš, autor je študent JAMU
