Moloko: Statues o Universal 2002
Nezainteresovanému poslucháčovi sotva napadne, že autori tak sviežo a moderne znejúcej muziky, akú na svojom aktuálnom, v poradí štvrtom albume Statues ponúkajú Moloko, sú už veteráni. V časoch prestarnutých zotrvačníkov a finančne opodstatnených návratov takzvaných legiend padne dobre počuť zrelých a stále tvorivých muzikantov.
Moloko si aj v porovnaní s mladšími kolegami v rámci ľudovej zábavy - lebo čím iným pop je? - dovoľujú oveľa viac. Až sa miestami zdá, že ďalej sa zájsť ani nedá. Najkomplexnejší predstaviteľný pop, ktorý môžeme nazvať umením. Stredný prúd podľa Roisin Murphyovej a Marka Brydona totiž môže obsahovať filigránsky sprievod komorného orchestra, veselé disco aj rozsiahle funkové inštrumentálne vložky vrátane rytmiky a feelingu, ktorými sa kapela, ako by povedal Dan Bárta, obtiera o džez.
Brydon má rád aj elektroniku, napokon ako rodák zo Sheffieldu je súčasťou scény, ktorú v minulosti preslávili Pulp, The Human League či ABC a ktorej dobré meno vo svete šíri v súčasnosti hlavne nezávislý experimentálny label WARP. Murphyová svojím charakteristickým, trochu soulovým, trochu drapľavým hlasom dodáva dobrodružnej, veľmi živej muzike ďalší silný prvok.
Nie vždy sa Moloko dokážu zmestiť do povestných troch rádiových minút - priemerná minutáž jedného čísla je asi päť minút - ale s vekom prichádza zrejme ľahostajnosť k zákonitostiam biznisu a postoj „ak nechcete, nehrávajte to, nejako to prežijeme“.
Výnimkou je singel Familiar Feeling, ktorý sa udomácnil aj vo vysielaní našich rozhlasových staníc, a videoklip znázorňujúci tridsiatnikov v tanečnej sále je vysvetlením tvorivého postoja Moloko: nič iné len čistá radosť z hudby a tanca. Znie to ako z príliš lacnej reklamy? Len kým si Statues nevypočujete.
