* Hrajú: Juraj Slezáček, Soňa Valentová, Gabriela Dzúriková/Lucia Hurajová, Tomáš Maštalír, Ján Kroner, Branislav Bystriansky/Robert Roth, Ivo Hlaváček, Ernest Šmálik
Premiéra 14. a 15. júna 2003 na Malej scéne SND Bratislava.
Kde je ten front, z ktorého nám neustále posielajú nejakých nových ranených? Inscenátori hry Doktor Šuster určite najznámejšieho srbského dramatika Dušana Kovačeviča sa právom nazdávali, že táto otázka je dostatočne všeobecná: môže zaznieť tak na Balkáne, ako aj pod siluetou Bratislavského hradu. Nie som si však už taká istá, či aj pod neónovým pútačom v tvare štyroch povedomých vežičiek, ktorý na poslednej premiére tejto sezóny dominoval Malej scéne SND.
Teoreticky je pravda, že príbeh Doktora Šustra noblesného človeka, ktorý uznáva poctivosť každého remesla, lekárskeho rovnako ako toho šusterského, dobráka, ktorý naletí grázlom, starca, ktorý sa detsky radostne hrá - je univerzálny. Kovačevičove bizarné príbehy, ktoré Emir Kusturica a iní dokázali pretvoriť aj na skvelé filmy, sú reálne i absurdné, kruté i smiešne - len je smola, že je to viac-menej pravda o všetkých hrách na svete. Aby nám však konkrétny tragikomický koktail chutil, musíme jeho základné ingrediencie namiešať v tom správnom pomere.
Človek nie je žaba
V tomto prípade sa práve vzťah daného dramatického tvaru k realite nepodarilo jeho tvorcom dostatočne zaujímavo definovať. Pokus o vykreslenie života je asi taký verný ako „grafity“ v estetike sedemdesiatych rokov na kulisách Vladimíra Suchánka, režijné úlety a scénické metafory Pavla Haspru zas primálo šialené. Celkom neúčelne sa potom umárame v otázkach, ako môže doktor operovať bez narkózy, načo sa mafián prechádza po polnočných uliciach so slnečnými okuliarami, či prečo historický kostým nemá na sebe ani štipku patiny… Ak sú scéna a kostýmy samy o sebe pokusom o absurdný vtip, prečo sa nesmejeme?
Možno preto, že aj napriek povedomému základnému životnému pocitu, je prekvapujúcich replík v hre minimálne, sem-tam sa blysne i moralita typu „človek nie je žaba“. Juraj Slezáček sa do postavy dobráka Mikuláša Kosa nemusel veľmi štylizovať, pôsobí prirodzene a decentne, salvy smiechu však jeho popletený šusterdoktor nevyvoláva. Úsmev, hoci nechcený, naopak, prináša nápadník Kosovej doktorovej dcéry Anny s dlhým bielym šálom prehodeným bohémsky cez čierny plášť. Akoby jeho jediná funkcia bola aktualizačná replika: „Zamknite si takéto divadlo na haspru!“ Môžeme teoreticky zvažovať, za akých šťastných okolností by mohla byť vtipná situácia, v ktorej operný spevák príde do domu nádejného svokra v kostýme kniežaťa Igora, aby udatne bojoval o svoju lásku. Žeby pomohli Radošinci? Pravdepodobne však postave s menom Svetozár Krásnohorský niet pomoci.
Ani suterén, ani Underground
Investigatívna žurnalistka, ktorá ide mafii po krku, kým si nevšimne, že to citlivé miesto medzi hlavou a telom, je vlastne veľmi sexi, nie je takisto pesnička, ktorá sa dá hrať na jednej strune, ako sa o to pokúsila Gabriela Dzúriková. Mafiánsky Braňo Brečtan Tomáša Maštalíra ovláda javisko s prehľadom, azda až priveľkým. V podstate môže hrať už poslepiačky; veľmi podobnú, hoci vnútorne štruktúrovanejšiu postavu nedávno zahral v Glowackého Štvrtej sestre. Robert Roth je vo svojej škatuľke blázna s odrezaným jazykom milým a nebyť tej pištoľky v ruke, aj placho neškodným Lolom. Iba Soňa Valentová nevytiahla pri sestre Margite ani len povinnú rutinu. Sestra doktora Kosa mala byť v hre zjavne na pobavenie, komika však nie je doménou tejto herečky.
Keď sa vojna začne, nevie, kedy skončiť, hovorí sa v hre, ktorá sa sama vliekla až do neurčitého, zdvojeného konca. Suterén to síce nebol, ale zas ani Underground.
