Danny Boyle na seba upozornil roku 1994 komédiou Plytký hrob a o dva roky neskôr sfilmoval slávny román Trainspotting Irvine Wesha. To mu umožnilo v roku 2000 veľkú produkciu filmu Pláž, na ktorej pracoval spolu so spisovateľom Alexom Garlandom. FOTO - ČTK
Od slávneho Trainspottingu hľadá režisér rovnako silnú látku či autora.
Hrdina alternatívnej subkultúry Danny Boyle sa hanbí nakrúcať len komerčné zákazky s Leonardom DiCapriom. Film Pláž, ktorý urobil so scenáristom Alexom Garlandom, dopadol veľmi sporne, ale dvojica to skúsila zasa. Napokon, ďalšie trainspottingovské eso v rukáve nemá.
Boyle tak znovu má, čo chcel: dobre nakrútený, ale umelo prekombinovaný príbeh. Začína ako ďalšia modelová sci-fi o živote po skaze ľudstva, pokračuje hororom, potom sa mení na bežnú vyvražďovačku, kde bežiaci šialenci s nákazou krvavej peny pri ústach pripomínajú „zombíkov“ zo záhrobia, aby vyvrcholil kázaním na tému, čo sme my ľudia vlastne zač.
Nakrútili ste filmy Trainspotting a Pláž. Oba rozoberajú tému o stupňujúcom sa zdivočení takzvane civilizovaných ľudí. Čo vás na tejto téme tak fascinuje?
„Myslím, že všetky filmy majú predovšetkým spoločné to, že sa odohrávajú v konzumentskej spoločnosti. V Anglicku sa už od druhej svetovej vojny nakrúcajú filmy o robotníckej triede, o strednej triede, o vysokej triede a bojoch medzi nimi. Zato my sa venujeme novej triede: triede konzumentov. U nás v Anglicku sa jej hovorí aj High-Street.“
Kto ju tvorí?
„Nákupní fanatici, ktorí skupujú každú sprostosť. Na tejto scéne som úplne doma, dokonca sa bojím, že aj ja som súčasť High Street!“
Ste posadnutý nakupovaním?
„Jasné. Vôbec nejde o tovar, oveľa viac ide o akt nákupu. Trocha je to ako chodenie do kostola: nakupovanie ho dokonca v istom zmysle nahradilo. Namiesto do kostola dnes ľudia chodia do nákupných centier. Týmto rituálom sa definujeme.“
Vášmu filmu sa v dnešných časoch fanatikov a teroristov dostalo až stiesňujúceho ohlasu, nemáte ten pocit?
„Film hovorí: Násilie nie je nejaká choroba, ktorú by človek mohol chytiť od Iračanov alebo od príslušníkov al-Káidy.“
Nie je násilie hrozba?
„Nie je to nejaká mimoriadna hrozba, ale niečo, čo spočíva v nás samotných. V tomto zmysle sa na náš film veľmi podobá Kubrickov Mechanický pomaranč.“
Čím?
„Aj tu figuruje sen, že spoločnosť vyoperuje z ľudí zlo a že ich zdokonalí. Ale v skutočnosti sme sami súčasťou zla, ktoré by sme tak chceli odstrániť. To v nás sa odohráva ustavičný zápas medzi primitívnym zlom a ušľachtilým dobrom. Plno ľudí považuje moje filmy za cynické, ale ja mám pocit, že sú naopak až staromilsky morálne.“
Prečo sú vo vašom filme vojaci, od ktorých si ľudia, ktorí prežili nákazu, sľubujú nádej na bezpečnosť, nakoniec rovnako agresívni ako zdivočené hordy nakazených?
„Veľmi dôležitú úlohu tu hrá náš britský vzťah k armáde a k vojakom. Je silne poznačený konfliktom v Severnom Írsku. Všetci sme si zvykli na predstavu, že vojaci môžu zastupovať tak dobro, ako aj zlo. Nie sú dôveryhodní v každom prípade - zažili sme už množstvo situácií, v ktorých vojaci prejavili pochybnú morálku. Keď nastane chaos, nikto sa nespráva príliš zodpovedne. Ani vojaci, hoci majú svoj výcvik, a ani civilisti, hoci sa nenarodili ako zabijaci. V konfliktných situáciách skoro každý každému ubližuje.“
Čo vám je bližšie - Pláž alebo vyľudnený Londýn?
„Keď človek robí film za 50 miliónov dolárov v hlavnej úlohe so superhviezdou Leonardom DiCapriom, aspoň sa o tom celý svet dozvie. To bola pláž. Pri menších rozpočtoch je zas človek tvorivejší, musíte si namáhať fantáziu, napríklad, ako nafilmovať ľudoprázdny Londýn. S veľkým rozpočtom by sme jednoducho vyhodili kopec peňazí a najali šesť location-managerov, ktorí by vo dne v noci vyjednávali s úradmi. Takto som bol odkázaný na predstavivosť.“
Ako sa vám teda podarilo bez veľkého rozpočtu vyčarovať pustý Londýn a osirelé diaľnice?
„S diaľnicou to bolo skvelé, lebo sa nám podarilo nájsť v Leicestershire dopravných policajtov, ktorí boli filmoví fanatici. Urobili pre nás takzvaný rolling block - prehradili tok premávky, postavili sa pred kolónu áut a šli asi desať kilometrov pred ňou. Mali sme asi osem míľ miesta, za tým sa už plazili oni. To bolo fantastické a veľmi, veľmi zvláštne. Vidieť tú diaľnicu, ktorá je inak permanentne prepchatá, bez jediného auta široko-ďaleko, bolo dosť desivé.“
A ten Londýn?
„Bolo to jednoduché: šli sme na zopár slávnych miest, ktoré všetci poznajú a nafilmovali sme ich z veľmi úzkeho uhla. Vyzerá to, ako keby ste videli veľkú časť mesta, ale je to len pár kútov. Mimo obrazu stálo zopár veľmi pekných dievčat, a tie zastavovali premávku. Minútu, ktorú hrdina potrebuje, aby sa dostal cez most ponad Temžu, sme nakoniec rozložili do desiatich záberov. Pomocou šikovného strihu to vyzerá ako niekoľkominútová prechádza načisto prázdnym mestom.“
