FOTO SME - PAVOL MAJER
„Stretávame sa na spoločnej výstave dvoch výtvarných skupín, ktoré dosiaľ nespájalo nič iné, než ochota a schopnosť tvoriť vo dvojici či v skupine v období, keď spoločenskou normou je pestovanie vypätého individualizmu: sme tu najmä každý sám či sama za seba,“ hovorí kurátorka Monika Mitášová. „Slovo kolektívny vzbudzuje na jednej strane odpor, na druhej strane nostalgiu u nás za dosiaľ posledným veľkým budovateľským príbehom. Veď nielen KSČ, ale aj Charta 77 bola kolektívnym spoločenským hnutím. Oscilujeme medzi tabuizovaním a romantizovaním spoločnej práce. Aj dve výtvarné skupiny, ktoré sa tu zišli, sú tu za seba. Príbuzné a príbuzní. Delenie na kolektivistov a anti-kolektivistov umenia teda v tomto prípade nebude také jednoznačné.“
Občianske združenie Rafani sa považuje za platformu „radikálneho humanizmu“ a podľa kurátorky pripomína mužskú umeleckú úderku, ktorá radikalizuje a karikuje naše predstavy o ľudskosti a jej excesoch. Ich provokatívne prejavy sú často terčom kritiky až nenávisti. Jeden čas ich považovali za fašistov, teraz ich zasa označujú za komunistov. Nečudo, pätica mladých výtvarníkov (Luděk Rathouský, Marek Meduna, Petr Motejzík, Jiří Franta a Radim Kořínek) totiž v rámci svojej jednej výstavnej akcie vstúpila do KSČM. Tento akt označili za politický bodyart. „Keď sa nás pýtali, prečo k nim chceme vstúpiť, stačilo povedať, že nás to tu už serie. Potom nastala len práca a práca. Každý mesiac chodiť na schôdze dôchodcov, ktorí majú rovnaké reči a obleky ako v osemdesiatych rokoch.“ Počas vlaňajších volieb bola skupina za „svoju“ stranu vo volebnej komisii, ale namiesto KSČM volila Úniu slobody. A po čase zo strany vystúpila.
„Kafron mi zasa pripomína ženský klan,“ pokračuje Monika Mitášová. „Ten má nielen svoju ironizujúcu sladkú pravdu, má najmä vlastné stratégie atakovania humanistických klišé. Prostredníctvom prestrojenia samých seba, zväčšenia a zmenšenia sa, presahu detstva a detského i ženského pohľadu do verejného priestoru. To sú vlastné apelujúce postupy, ako sa nevzdávať diferencovanej ľudskosti a byť pritom v spore s univerzálnou politikou humanizmu.“ (kul)
