Peter Pavlac. FOTO SME – PAVOL MAJER
Divadlo Publikum triumfovalo s hrou Petra Pavlaca Deus ex machina na festivale v MoskveKvalitu hry Petra Pavlaca Deus ex machina preverila už súťaž pôvodných textov Dráma 2001, a tak po tamojšom finálovom scénickom čítaní ju vlani v jeseni zoskupenie absolventov Vysokej školy múzických umení, ktoré si dalo názov Divadlo Publikum, inscenovalo do javiskovej podoby a premiérovalo v Štúdiu 12 bratislavského Divadelného ústavu. V minulých dňoch sa komédia Deus ex machina páčila aj v Moskve, odkiaľ si z piateho ročníka festivalu Slovanský veniec prinieslo Divadlo Publikum zvláštnu cenu poroty za „tvorivú drzosť a vieru v seba“. „A neoficiálne nás ocenili ako najfestivalovejší a najzábavnejší súbor,“ dodáva autor a dramaturg PETER PAVLAC, ktorý svoju festivalovú radosť musí skĺbiť s finišom v Činohre Slovenského národného divadla – v sobotu má premiéru Veľké šťastie, ním zdramatizovaný text Boženy Slančíkovej—Timravy.
O moskovskom festivale širšia verejnosť u nás doteraz príliš nevedela. V akej konkurencii ste sa predstavili?
„Je to festival komorných divadiel a predstavení malých javiskových foriem s množstvom sprievodných podujatí. Spolu s nami sa ho v Moskovskom dramatickom divadle Na Perovskej zúčastnilo desať súborov z ôsmich krajín.“
Platí ešte aj dnes, že v Rusku je o divadlo veľký divácky záujem?
„V Moskve je hádam okolo dvesto divadiel, väčšinou malých, komorných, v ktorých sa uplatňuje aj silná generácia mladých domácich dramatikov. Ľudia tu naozaj majú divadlo vo veľkej obľube, čo potvrdila aj väčšina predstavení tohto festivalu.“
Snažili ste sa slovenský text či celú inscenáciu priblížiť ruskému divákovi?
„Samozrejme, vždy robíme akési festivalové verzie, bola to síce občas trošku slovenská ruština, ale diváci sa neuveriteľne zabávali. A po predstavení sa automaticky zúčastňovali veľmi neformálnych debát, pričom každý diskusný príspevok bol spojený s prípitkom a kalištekom vodky.“
Neboli to skôr spoločenské posedávania?
„Nie, debatovalo sa veľmi konkrétne, vecne, a predovšetkým otvorene. V našej hre je jedna scéna, kde istá postava predstiera trpiteľa, hrá sa na martýra a formálne sa teda môže podobať na Krista. Počas predstavenia sme cítili, že atmosféra v hľadisku vtedy zamrela, akoby sme zaťali niekam, kam sme nechceli. Práve v diskusii po skončení hry režisér Patrik Lančarič veľmi precízne vysvetlil, v čom je problém, a diváci pochopili, že išlo len o otázku prenosu kontextu. Pre nás to bola skúsenosť, že treba dôkladne uvažovať nad vecami, ktoré môžu byť v cudzom prostredí sporné, a hľadať formu, ktorá diváka neurazí.“
Organickou súčasťou vášho predstavenia, kde traja herci postupne stvárňujú dvadsaťjeden postáv, je aj živá kapela Karpatskí pastieri. Vnímali to tak aj diváci?
„Nepochybne. Kapela, ktorá nielen podporuje cirkusovú atmosféru predstavenia, ale ju doslova utvára, musela na žiadosť organizátorov okrem pôvodného programu festivalu odohrať aj samostatný koncert.“
Divadlo Publikum vzniklo ako občianske združenie pred necelým rokom. Čím sa líši od iných divadelných združení?
„Veľmi sa nelíši, hoci tie sa väčšinou zameriavajú na jednotlivé projekty, na ktoré si pozývajú hercov i členov umeleckého realizačného tímu. My máme viac-menej stabilné jadro súboru, režisér Lančarič a ja ako dramaturg pokúšajúci sa pre nich aj písať. To jadro sa sformovalo ešte počas štúdia, odvtedy stále hrávame aj naše ďalšie predstavenie Na koho to slovo padne v réžii Petra Mankoveckého.“
Ako fungujete vo finančnej biede, ktorá trápi najmä takéto netradičné projekty?
„Zháňame granty, sponzorov a snažíme sa zostať aspoň na nule, nespadnúť do mínusu. Vyžiť sa z toho nedá, veď každý z nás je ešte niekde zamestnaný.“
Vy ste dramaturgom Činohry Slovenského národného divadla. Nebijú sa navzájom tieto aktivity, nezazerajú na vás v národnom?
„Nie, mám pocit, že ich to zaujíma. Ja pôsobenie na našej prvej scéne a v Divadle Publikum nedávam do protikladu, je to skôr dopĺňanie a prelínanie mojich záujmov, medzi ktoré patrí aj písanie dramatických textov alebo prózy.“
Nakoľko myslíte pri tvorbe na diváka?
„Vždy sa hľadá prienik umeleckej ambície a toho, ako to bude vnímať divák. Iste sa žiadne predstavenie nerobí s vedomím, že toto sa ľuďom páčiť nebude. Princíp je jasný – divadlo chce byť videné.“
Ste dramaturgom i dramatikom, čím ste alebo chcete byť väčšmi?
„To písanie ma láka najviac.“
Ako dramaturg pracujete s divadelnými textami, upravujete ich, zasahujete do nich.
„Nevnímam dramatika ako divadelného boha, texty beriem ako polotovar.“
Ako autor sa však iste dokážete vžiť do pocitov dramatika, ktorý – v tých extrémnych prípadoch – si svoj text vo výslednej javiskovej realizácii takmer nepozná. Ako je to?
„Prekáža mi, keď nejaký ambiciózny režisér už vopred chce cudzí text využiť na demonštráciu toho, že on je ďalej než dramatik. Ak by som však mal pocit, že tie zásahy mali zmysel a tvorcovia predstavenia by ma o tom presvedčili, je to v poriadku.“
Nemáte chuť si svoje hry režírovať?
„Nie. Naopak, vklad režiséra, ktorý vám rozumie, je vždy obohacujúci.“
Môžete takého menovať?
„Je ich iste dosť. Určite Patrik Lančarič v našom Divadle Publikum, ktoré pre to a vďaka tomu existuje. A v Činohre SND pán Vajdička.“
