Plagát k Askarianovým filmom Avetik a Komitas.
Raz tvrdí, že umelecká tvorba musí byť dôslednejšia ako práca jadrového fyzika, no vzápätí presviedča, že film je báseň unášajúca divákovu fantáziu. DON ASKARIAN (1949) však najradšej hovorí, že vytvára novú realitu.
Je jediným arménskym tvorcom, ktorého čisto arménske filmové diela sa dokázali úspešne uplatniť na medzinárodnej scéne v Nemecku, Holandsku či Japonsku. V roku 1978 emigroval do západného Berlína, kde dnes pôsobí jeho filmová spoločnosť Askarian Films. Odtiaľ poskytol rozhovor pred začiatkom festivalu Art Film, na ktorom prevezme cenu Zlatá kamera.
Často o vás hovoria ako o arménskom Bunuelovi či Tarkovskom. Je to presné?
„Beriem to ako pokusy opísať moje filmy. Ďalší ich zasa prirovnávajú k Dalímu, Miklósovi Jancsóvi, Sergejovi Paradjanovi. Iba vymenovanie týchto mien vedie k absurdite teoretických prirovnávaní.“
Čím sú vám blízki?
„Všetci spomenutí boli originálni a najmä vytrvalí. V takom zmysle by som to bral. Ale prečo porovnávať neporovnateľné.“
Je vaša originalita v magickom realizme?
„Je magický? Pripúšťam. Ale určite nie v obraze špinavého islamského derviša, ktorý posadnuto hádže špinu. Ba ani kňaza oblečeného do farebne ozdobeného folklórneho odevu rituálne držiaceho v jednej ruke zakrvavený nôž a v druhej srdce. Ak za magické považujeme podriadenie sa filmu a jeho zákonitostiam či v zachytení filmárskej pravdy, tak potom súhlasím.“
To je zároveň vaša filmárska poetika?
„Neviem, či sa dá slovne vyjadriť, ale jedno viem: každý, aj ten najjednoduchší film má vlastnú reč, a preto je oveľa vzrušujúcejší ako práca s vopred vyfabulovanými schémami. Režisérova úloha je v hľadaní invenčných riešení žiadanej kvality spojených s hudobnými improvizáciami. Samozrejme, všetko sa to odvíja od jeho momentálnej životnej situácie, od prostredia, kde sa film nakrúca a od témy.“
V roku 1975 ste sa ocitli v sovietskom väzení. Prečo?
„Odmietol som vojenskú službu v Červenej armáde. V tej armáde, ktorá okupovala aj váš štát.“
Pamätáte sa na august 1968?
„Býval som v Moskve - v nocľahárni na Usačovej ulici 64, kde žili aj študenti z Československa. V roku 1968 a ani neskôr som sa im nemohol pozrieť do očí. Hoci som nikdy nevolil komunistov a moja krajina bola taktiež dlhé roky obsadená Sovietmi, cítil som osobnú zodpovednosť za okupáciu Československa.“
Prečo?
„Vo svojom vrecku som totiž mal pas krajiny okupantov.“
To bol aj dôvod na emigráciu?
„Demonštrácia vojenskej sily bola jednou z príčin. Bolo mi zle od cenzurovania filmov a umenia vôbec. Nemohol som dýchať pod tlakom totality, chcel som byť čo najďalej na západe. V roku 1979 som sa zastavil v západnom Berlíne, ale pracoval som aj v Holandsku a Grécku.“
Čo znamená Európska únia pre filmára?
„Viac možností, viac práce, ale aj viac konkurencie. A to je dobré. Európsky film doteraz strácal divákov v súboji s Amerikou, a to na vlastnom území. Rozširovanie Európskej únie môže byť veľkou šancou aj pre film.“
Na Art Filme uvediete kľúčové diela Medveď, Komitas, Avetik, Paradžanov, Na starej rímskej ceste a Hudobníci. Ktorý z nich je najosobnejší?
„Všetky sú osobné. Každému som odovzdal časť života a ony ma zasa obohatili a zmenili. Dnes však môžem povedať, že pravdepodobne najosobnejší je ten, ktorý práve nakrúcam.“
Myslíte na San Lazzaro?
„Áno. San Lazzaro ako názov ostrova je súčasť väčšieho projektu a je to vec, ktorá má zamestnáva do najmenšieho detailu.“
O čom projekt bude?
„Dovolím si ho nazvať väčším príbehom, akousi epickou freskou, ktorej hlavnou postavou je Wahram Martirossian. Všetky historické udalosti sú vykresľované jeho očami. Ak by som to mal zhrnúť, bude to akási reflexia cesty Arménska v dvadsiatom storočí.“
Aká to bola cesta?
„Je to zobrazenie krívd na jeho obyvateľstve, ale aj víťazstiev nezlomného ľudu. Ak by som mal byť básnikom, bude to poézia smrti, patina času v tečúcej vode, ale aj nesmrteľná krása.“
Na Art Filme budete vystavovať aj vlastné fotografie. Viete o tom, že neďaleko budú vystavené kresby Federica Felliniho?
„Tak to budem v skvelej spoločnosti! Ako študent som videl jeho filmy Cesta a Osem a pol. Zasiahli ma. Vo svojich neskorších filmoch pustil fantáziu až do barokového ornamentu. Ale že budem s ním niekedy vystavovať, to sa mi ani nesnívalo.“
Hledík: Máme Felliniho
„Som rád, že v našej ťažiskovej súťažnej sekcii dokumentárnych filmov Artefakty sa blížime takmer k absolútnej premiérovanosti,“ povedal pre SME riaditeľ Art Filmu, režisér Peter Hledík. „Je to naša prestížna otázka a s plným vedomím môžem vyhlásiť, že vo svete špecializovaných festivalov nemáme konkurenciu.“
Program 11. ročníka Art Filmu zostáva v podstate nezmenený, no organizátori sa ho neustále snažia profilovať. Popri súťažných sekciách, ktoré ponúkajú takmer päťdesiat diel, publikum uvidí aj najlepšie švajčiarske filmy, retrospektívu Dona Askariana a prehliadku filmov z krajín strednej a východnej Európy, diela ocenené na popredných svetových festivaloch a to najlepšie z domácej kinematografie.
„Osobne sa veľmi teším, že sa nám podarilo pripraviť retrospektívu Federica Felliniho,“ hovorí Hledík. „Nedávne Cannes už síce na desať rokov od smrti veľkého talianskeho režiséra upozornilo, ale my máme šťastie, že sme túto sekciu začali pripravovať už pred rokom. Aj preto sa nám podarilo získať stodesaťminútový dokument o Fellinim s názvom Imago - sny Federica Felliniho, ktorý bude mať v Trenčianskych Tepliciach svetovú premiéru.“
Pýchou Art Filmu je cena Hercova misia. „Pozvali sme hercov zo susedných krajín, s ktorými sa stretneme o rok v Európskej únii.“
Za najväčší problém považuje Peter Hledík financie, ktoré ani v tomto roku nie sú v adekvátnom objeme. „Často sa ma pýtajú, či Art Film bude. Veľmi optimisticky odpovedám, že áno. Ale zároveň dodávam, že ak sa nezmení vzťah podnikateľov, štátu a vôbec spoločnosti ku kultúre, môže sa stať, že skončí. Mám pocit, ako keby sa kultúra stala čímsi nadbytočným. Nedávno som si uvedomil, že v období socializmu štát financoval desať hraných filmov a desať televíznych filmov. Viem, že boli ideologickou objednávkou, ale demokracia nemá ideály?“
Hlavné lákadláART FICTION
Hlavná festivalová súťaž hraných filmov a celovečerných fiktívnych dokumentov s dôrazom na nové postupy a vizualitu.(10 filmov)
ARTEFAKTY
Súťaž nových krátkych dokumentárnych, experimentálnych a hraných filmov. (16 filmov)
NA CESTE
Súťaž nových dokumentárnych, experimentálnych a krátkych filmov študentov filmových škôl. (24 filmov)
SEKCIA SWISS MADE
Nesúťažná prehliadka diel švajčiarskej kinematografie. Medzi nimi aj snímka Vojnový fotograf režiséra Christiana Freya - portrét fotografa Jamesa Nachtweya bol v roku 2002 nominovaný na Oscara. (7 filmov)
SLOVENSKÁ SEZÓNA
Nesúťažná prehliadka nových diel domácej kinematografie.
PREDPREMIÉRY A PREMIÉRY
Predpremiéry filmov Pianista a Frida. Dokument Imago - Sny Federica Felliniho festival uvedie v svetovej premiére. (her)
HERCOVA MISIAJiřina Bohdalová (1931)
Ako štvorročná účinkovala vo filme Madla zpívá Evropě, vo filme hrala po prvý raz ako šesťročná. Roku 1957 absolvovala DAMU a dostala angažmán u Jana Wericha v Divadle ABC, s ktorým v roku 1962 prešla do Městských divadel pražských. Od roku 1967 je členkou Divadla na Vinohradoch. Jej filmovú kariéru otvoril režisér Martin Frič, ktorý si ako prvý uvedomil Bohdalovej tragikomickú polohu (Hvězda zvaná Pelyněk). Uplatnenie našla aj v televízii, spolu s Vladimírom Dvořákom uvádzala populárny zábavný program Televarieté. Je obľúbenou interpretkou rozprávok pre deti a večerníčkov, jej hlas je známy z rozhlasu a zvukových nahrávok. Za výkony vo filmoch Nesmrtelná teta a Fany získala cenu Česky lev. V televíznej ankete Týtý ju pravidelne oceňujú ako najobľúbenejšiu českú herečku.
Jerzy Stuhr (1947)
Od začiatku sedemdesiatych rokov až dodnes je kmeňovým členom krakovského divadla Stary Teatr. V druhej polovici sedemdesiatych rokov na seba upozornil hlavnými úlohami vo filmoch morálneho nepokoja ako konferencier Lutek Danielak vo Falkovej dráme Predtanečník, kinoamatér Filip Mosz v Kieślowského filozofujúcej výpovedi Amatér, profesor dejepisu Zbigniew Ejmont vo Falkovej psychologickej dráme Šanca. Popri vážnych postavách stvárnil aj celý rad komicky ladených hrdinov, najmä v dielach Juliusza Machulského (Sexmisia). Od polovice deväťdesiatych rokov sa stále viac presadzuje ako režisér, scenárista a herec vlastných filmových komédií (Zoznam cudzoložníc, Ľúbostné príbehy, Týždeň zo života muža). Je nositeľom mnohých ocenení z divadelných aj filmových festivalov. Venuje sa pedagogickej činnosti na krakovskej PWST (je jej rektorom) i v zahraničí.
György Cserhalmi (1948)
Po štúdiách herectva v Budapešti dostal angažmán v debrecínskom Csokonaiovom divadle, neskôr pôsobil vo Veszpréme v Petöfiho divadle, v maďarskom Národnom divadle, v divadelnom súbore Mafilmu a v Divadle Józsefa Katonu v Kecskeméte. Bol umeleckým riaditeľom divadla Labdater teatrum, od roku 1994 je členom súboru Nového divadla. Vo filme najčastejšie spolupracuje s režisérmi náročných projektov, ako sú Makk, Bódy, Szabó, ale najmä Jancsó, s ktorým ho spája dlhoročné priateľstvo. Jeho herecký prístup a spôsob interpretácie sa stali súčasťou filmovej poetiky. Účinkoval aj v slovenských filmoch - Iná láska Dušana Trančíka (1985), Let asfaltového holuba Vlada Balca (1990), Neha Martina Šulíka (1991). Za hlavnú mužskú rolu v českom filme Pevnost ho v roku 1995 nominovali na cenu Český lev.
Klaus Maria Brandauer (1944)
Od roku 1971 je členom Burghteatru vo Viedni. Medzinárodnú popularitu mu priniesla rola ctibažného herca Hendrika Höfgena vo filmovej adaptácii románu Klausa Manna Mefisto v réžii Istvána Szaba. Na úspech nadviazal ďalšími tragickými postavami psychologicko-historických filmov Istvána Szaba Plukovník Redl a Hanussen. Na sklonku osemdesiatych rokov sa presadil aj v Hollywoode. Za postavu z filmu Spomienky na Afriku ho nominovali na Oscara a získal Zlatý glóbus. Na ďalší Zlatý glóbus ho nominovali v roku 2000 za výkon v televíznom filme Introducing Dorothy Dandridge.
V roku 1989 nakrútil film Georg Elsner - jeden z Nemecka o neúspešnom atentáte na Hitlera. Roku 2000 stvárnil V. I. Lenina v snímke Viera, nádej, krv a o rok neskôr cisára Julia Caesara v historickom veľkofilme Vercingétorix. Vlani si zahral v medzinárodne úspešnom celovečernom debute syna Sophie Lorenovej a Carla Pontiho Between Strangers. Jeho najnovším dielom je Daddy.
