Okupácia Poľska, židovské getá, varšavské getá, to všetko bolo pred šesťdesiatimi rokmi. Režisér, ktorý o tom chce urobiť film podľa vlastnej skúsenosti, musel byť vtedy dieťa. Roman Polanski mal deväť rokov, keď jeho mamu deportovali z geta do Osvienčimu. Slúžil nemeckým vojakom na strelecké cvičenia a prežil u katolíckych sedliakov, ktorí sa za nič na svete nesmeli dozvedieť, že je žid.
Obrazy filmových scén
Roman Polanski je posledný režisér, ktorý má tieto obrazy ešte vo vlastnej hlave, nie ako obrazy doby, alebo ozveny filmových scén. Pianista nie je jeho vlastný príbeh, je to príbeh pianistu Wladyslawa Szpilmana, ktorý sa dostal za varšavský múr - do geta. Otec, matka, brat a sestry zahynuli v plynových komorách v Treblinke, on ušiel z klietky, po vojne sa stal najznámejším poľským skladateľom.
Režisér našiel v jeho príbehu predlohu, ktorú celý život hľadal - stal sa médiom, cez ktoré vo filme pretekajú Polanského vlastné spomienky. Nedotýkal sa ich štyridsať rokov. Veľmi skúpo s nimi zaobchádzal aj vo vlastnom životopise Román. A nikdy, ani raz, o nich nehovoril s nijakým novinárom.
„Ako dieťa človek vníma veci s bezprostrednosťou a jasnosťou,“ napísal Roman Polanski vo svojej knihe, „akú dospelý už nikdy nedosiahne.“ Taký je aj Pianista. Má priamosť, triezvosť, ktorú ešte nevytlačila bolesť, smútok a reflexia. Je to film, aký by sme si vedeli predstaviť aj roku 1946, hneď po tom, ako sa skončila vojna a všetko sa ešte zdalo nemožné a neuveriteľné.
Wladyslaw Szpilman ani v jednej scéne nenechá emócie slobodne vytrysknúť. A v celom filme neukáže takmer ani slzu. Z balkóna zhodia aj s invalidným vozíkom starého mrzáka, zabije sa, a hneď nasleduje strih. Nemecký vojak dá vystúpiť z radu Poliaka a len tak ho zastrelí, ale film sa rúti ďalej, nedovolí si súcit. Wladyslaw Szpilman sa zrejme bál, že ak raz zaváha, bude ho to stáť život. A Roman Polanski sa zrejme desil toho, že ak sa čo len na chvíľočku zdrží, smrteľná vážnosť sa rozpustí v slanej vode.
Pianista si udržuje odstup, od postáv, aj od divákov, drásavá romantická hudba musí väčšinou mlčať. Ak objavíme nejaké city, tak v studenom pote smrteľnej hrôzy a v studenej zúrivosti. Polanski zotrvá len pri jedinej sekvencii, keď sa rodina lúči na zhromaždisku, otec za drahé zlotuvky získa mliečny cukrík a delí ho na šesť kúskov, poslednú večeru.
V Pianistovi vystupuje Poliak, ktorý sa obohacuje na skrývanom židovi, a nemecký dôstojník, ktorý židovi zachráni život. Roman Polanski nekoriguje dejiny, nedodáva nové obrazy, odtiene, ani informácie. Že možno práve vnuci tých, čo zničili Varšavu, rekonštruovali geto v nemeckom štúdiu, je len historická irónia osudu.
Film v šoku
Pianista získal Zlatú palmu v Cannes, Roman Polanski Oscara pre najlepšieho režiséra a druhého Adrien Brody za hlavnú mužskú úlohu. Niektorí ho však aj kritizovali, že zo záplavy dramatických situácií vlastne nevyťažil žiadne napätie a city. Za posledných dvadsaťpäť rokov - počnúc snáď americkým seriálom Holokaust - sa stal z holokaustu samostatný žáner, tak ako z krvavého útlaku Indiánov sa stal western. Žánre majú svoje dramaturgické zákonitosti, konflikt, utrpenie a morálne vykúpenie utrpením, ale Pianista sa väčšine týchto zákonitostí vzpiera - nechce byť citovou skúsenosťou, ale trvalým svedectvom.
Žánre majú svoj životný cyklus, začínajú sa vážnou vecnosťou, melodramatizujú sa, niekedy sa menia na satiru, komédiu alebo paródiu - ani to Pianista nerobí. Naraz, z ničoho nič, sa vracia do východiskového bodu, skôr, než sa cyklus mohol uzavrieť.
Je to jednoduchý film, žiadne efekty, žiadne experimentovanie, žiadna avantgarda. Aj preto Pianista prichádza ako film mimo našej doby, mimo našej osvietenej éry, v ktorej o všetkom hovoríme a všetko rozoberáme. Je to film, ktorý je ešte v šoku, ako keby odvtedy prešiel len jeden deň. Posledný film svojho druhu.
Pianista (Le pianiste) * Veľká Británia - Francúzsko -Nemecko - Holandsko - Poľsko 2002 * 149 minút * Réžia: Roman Polanski * Scenár: Ronald Harwood * Kamera: Pawel Edelman * Hudba: Wojciech Kilar * Hrajú: Adrien Brody, Thomas Kretschmann, Frank Finlay, Maureen Lipman
