Keď v roku 1987 vyšiel Chazarský slovník v slovenskom preklade Jarmily Samcovej prvý raz, okrem nadšených čitateľských ohlasov podráždil nevídaným spôsobom napríklad Milana Šútovca. Ten v Slovenských pohľadoch odsúdil Pavićovu knihu neobvykle ostrými a príkrymi slovami: „Je to pokus o digitalizovanú epiku… Môžete to čítať, odkiaľ chcete … ale o dva týždne i tak nebudete vedieť, čo tá kniha vo vás zanechala a čím vo vás pohla. … V modernej literatúre tento nápad so slovníkovou rekonštrukciou hypotetického sveta vyložil už Jorge Luis Borges v texte Tlön, Uqbar, Orbis tertius. Kosť, ktorú argentínsky génius veľkopansky hodil ponad plece, pedantský srbský profesor obhrýzol dobiela.“
Pavić sa Chazarským slovníkom pokúša vrátiť do počiatkov rozprávania príbehov. Preto je jeho slovník fragmentárny, ako sú fragmentárne iné veľké knihy rozprávačskej tradície (Ovídiove Metamorfózy, Rozprávky z Tisíc a jednej noci, Oceán príbehov Sómadévy, dokonca aj Biblia).
Tri knihy Chazarského slovníka (kresťanská Červená kniha, islamská Zelená kniha, hebrejská Žltá kniha) vyšli v origináli (ale napríklad aj v českom preklade) naozaj farebne odlíšené. Skúsený čitateľ však tieto farby, tieto názorové odchýlky vycíti. A keď začne so slovníkom pracovať, porovnávať si jednotlivé heslá, ako ich vidia jednotlivé pramene, pocíti rozkoš zo stvoriteľskej kombinatoriky sám na sebe.
Jednotlivé „heslá“ nie sú hromadením slovníkových údajov, ako to poznáme z regulárnych slovníkov. Väčšina hesiel nesie príbeh, rozprávku, podobenstvo, historku. K najkrajším, nesmrteľným pasážam patria vložené príbehy Rýchle a pomalé zrkadlo, Lovci snov, Príbeh o vajci a sláku, Zápis o pútničke a škole, či Staviteľ hudby. Práve tieto pulzujúce segmenty, umiestnené v rámci jednotlivých hesiel, robia zo statického slovníka nesmierne dynamickú knihu, ktorá akoby nemala začiatok ani koniec, keďže sa dá čítať z ktoréhokoľvek miesta bez toho, aby mal čitateľ chaos z prečítaného.
Pavić suverénne prekračuje hranice medzi fyzickým a metafyzickým, medzi reálnym a ireálnym, medzi fakticitou a fikciou. Materializuje abstraktné pojmy, abstrahuje z konkrétna. Rýchle zrkadlo napríklad zobrazuje svet ako „preddavok budúcnosti a druhé, to pomalé, vracalo a splácalo dlh prvého.“
Tieto výmysly nie sú samoúčelné. Upozorňuje sa v nich a prostredníctvom nich na stvoriteľskú funkciu slova, príbehu, rozprávania. Podľa takéhoto presvedčenia napríklad Boh nestvoril svet, ale ho vypovedal, keďže na počiatku bolo Slovo. Dôsledky takéhoto rozprávačského statusu sú ďalekosiahle. Pavić (aj Pavić) nás zasa len upozorňuje, ako sme sa vzdialili od prírodného i prirodzeného poriadku vecí, keď sme našu civilizáciu odtrhli od slov a príbehov.
Chazarský slovník je kniha, ktorá je dnes dôležitejšia a potrebnejšia ako v čase svojho vzniku. Tri farby, tri náboženstvá, tri životné postoje, tri veľké svetové kultúry, to je dnešný svet. Tri živly sa dávajú do pohybu. Môžu sa stretnúť v smrteľnej konfrontácii, môžu sa stretnúť v porozumení a pri výmene hodnôt. Pavićovské tri pramene zachytené v jednej knihe splynuli do jednej rieky, pričom si každý uchoval svoj tok. Je to vízia dnešného sveta, ktorý musí byť viacfarebný, lebo inak splynie do smrtonosnej šede. Pavić nás pred tým varoval už pred takmer dvadsiatimi rokmi.
