Martin Huba s Doskou za najlepšiu réžiu za inscenáciu Tančiareň.
FOTO - TASR
Vzácne spojenie intelektuálneho nadhľadu a často i vybičovaných emócií je skutočne akýmsi leitmotívom hereckej, ale aj režijnej tvorby tohto divadelníka s veľkým D.
Nebola náhoda, že práve za rolu impulzívneho Bruscona v Bernhardovom Divadelníkovi inscenovanom v pražskom Divadle Na zábradlí dostal v Čechách Cenu Alfréda Radoka za rok 1999. Nie je ani náhoda, že sa nedávno ako Sir v Harwoodovom Garderobierovi s preňho takými špecifickými veľkolepými gestami vrátil k zložitému charakteru fascinujúco egocentrického herca. Nakoniec aj pasáže z jeho minuloročného hradného hitu, v ktorom Jan Tříska v postave Kráľa Leara predvádza svoje bláznovstvo, patrili k tým najpôsobivejším. Ako sám tvrdí, s priveľmi triezvym pohľadom na divadlo by bolo ťažké sa mu venovať. Pripúšťa, že je mierne cholerický a náročný. Ale herec asi potrebuje dosť zlých vlastností, dodáva. Lenže koľko tých dobrých potrebuje niekto, kto chce nadchnúť kolegov i divákov tak, ako sa to Martinovi Hubovi podarilo v Doskami obloženej Tančiarni, ktorá sa bez oddychu pretancovala už do pomaly štvrtej sezóny Slovenského národného divadla?
K tým „lepším“ stránkam profesora Martina Hubu určite patrí vzťah k novej generácii, o ktorú sa podľa jeho slov niekedy zaujíma „viac ako je zdravé“. Ročník plný nádejných talentovaných hercov, ktorý pedagogicky viedol, len pred niekoľkými dňami ukončil svoje štúdium na Vysokej škole múzických umení. Neistoty i nádeje začiatkov dobre pozná, sám vyrastal v tvrdých podmienkach náročnosti a kritickosti oboch rodičov - divadelníkov.
Akási noblesa vyžarujúca z jeho správania a prirodzená elegancia ho radia aj medzi najšarmantnejších mužov Slovenska.
A pritom má dnes šesťdesiat. Povedali by ste to?
ZUZANA ULIČIANSKA
