Dve a pol hodiny čakali diváci na vystúpenie švédskej skupiny The Cardigans, hviezdy tohtoročnej Pohody. O havárii autobusu, ktorý viezol jej členov a štáb, sa vedelo v Trenčíne už dopoludnia. Nikto sa však nezranil, a tak skupina po dvadsaťšesťhodinovej ceste vyskočila z poškodeného autobusu na pódium, kde medzi naaranžovanými krištáľovými lustrami predviedla svoju šou. Na koncerte dominovali piesne z aktuálneho albumu Long Gone Before Daylight a prišlo aj na hity You Favourite Game, Rise and Shine a Lovefool. Ohlasy na ich koncert sú rozdielne, ale basgitarista a skladateľ MAGNUS SVENINGSSON si je istý: „Bol to asi náš najlepší koncert na tomto turné a ľudia na festivale boli fantastickí,“ hovorí v zákulisí hlavného pódia pre SME.
Čo sa stalo cestou do Trenčína?
„Najprv sme sa na ceste z Drážďan k českým hraniciam stratili a potom náš dezorientovaný šofér narazil do mosta. Nikomu sa nič nestalo, ale rozbili sa nám dve okná. Našťastie, ľudia na festivale vedeli, čo sa stalo. Bolo dôležité, aby si nemysleli, že sme nejakí snobi.“
Nový album má bližšie k countryrocku ako k vašim raným popovým nahrávkam. Chceli ste sa odpútať od minulosti?
„Všetci, čo počuli Ninin sólový album A Camp, zistili, že je to prirodzený most k tomu, čo robíme dnes. The Cardigans mali dlhú pauzu. Tri roky sme sa spolu nerozprávali. Potom sme si povedali, že keď to má byť náš posledný pokus, nech je najosobnejší.“
Čerpali ste inšpiráciu z najobľúbenejších nahrávok?
„Všetci máme radi Neila Younga a americkú scénu. Už nie Radiohead alebo Depeche Mode, ktorí ovplyvnili predchádzajúci album. Chceli sme čosi, čo by potešilo naše srdcia.“
Bolo ťažké stretnúť sa po čase?
„Nebolo to ľahké.“
Prečo nie?
„Nikto si nebol istý, či ako skupina vôbec existujeme. Dlho sme diskutovali, prečo by sme mali opäť nahrávať. Nechceli sme sa opakovať.“
Pre koho dnes skladáte piesne?
„Prvú pieseň nášho dnešného koncertu sme vymysleli, keď sme mali dvadsať. Vtedy sme hrali pre ľudí z univerzít. Tí sú dnes starší, unavenejší a naše nové pesničky by sa im mohli páčiť. Nahrali sme albumy, ktoré sa od seba drasticky líšia. Je to možno risk, ale dúfame, že ľuďom sa bude páčiť, akým smerom sme sa vybrali.“
Je to správny smer?
„To nevieme. Možno náš ďalší album bude v štýle polka.“
Takže už žiadne country?
„Vieme len to, že do budúcnosti by sme chceli nahrávať pesničky, ako sme to robili na Lone Gone Before Daylight. Naživo ako skupina, už nijaké mašinky a počítače, pri ktorých sa vytráca pocit, že ste vôbec v nejakej skupine.“
Na vašej poslednej nahrávke hosťujú hudobníci z iných známych švédskych skupín z The Hives alebo Soundtrack Of Our Lives. Ako je možné, že švédske skupiny sa dokážu presadiť za hranicami?
„Ako je to možné? Tak túto otázku dostávame hlavne od nórskych, dánskych a fínskych novinárov. Skutočne neviem, čím to je, ale máme sa medzi sebou radi aj keď hráme odlišnú hudbu. Sme niečo ako rodina. Prednedávnom Nina nahrala spolu so spevákom Soundtrack Of Our Lives duet od starej švédskej progresívnej skupiny zo sedemdesiatych rokov National Theatre. Znelo to ako Kráska a netvor, a tak sme ho zaradili na náš album.“
Aká je atmosféra v skupine?
„Je to niečo ako staré priateľstvo. Niekde som čítal, že hudobníci v rockových skupinách sa začnú po rokoch nenávidieť. Mysleli sme si, že je to aj náš problém. Našťastie, nebol. Keď sme sa opäť stretli, bolo tam veľa starých rán, a tak namiesto hrania sme sa medzi sebou rozprávali. Pochopili sme, že ak chceme urobiť dobrý album, musíte byť spolu viac rokov. Nestačilo len rozhodnutie, že budeme pokračovať. Bol to tak trochu aj boj.“
