John Scofield, niekdajší gitarista Milesa Davisa, očividne nasiakol jeho vizionárstvom. Po obdobiach hľadania zbiera bujnú úrodu a štedro ju rozdáva. Minuloročný Überjam bol pre mňa albumom roka. Nadobudol som hmlistý pocit, že z „veľkej ...
Redakcia SME
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
FOTO – ČTK
John Scofield, niekdajší gitarista Milesa Davisa, očividne nasiakol jeho vizionárstvom. Po obdobiach hľadania zbiera bujnú úrodu a štedro ju rozdáva. Minuloročný Überjam bol pre mňa albumom roka. Nadobudol som hmlistý pocit, že z „veľkej trojky“ generačných gitaristických kolegov (Scofield, Pat Metheny, Bill Frisell) je Scofield momentálne najďalej. Po albume Up All Night sa toto tušenie zmenilo na presvedčenie.
Groove music, teda hudbu, založenú na neustále sa opakujúcich rytmických figúrach, dnes hrá kde-kto. Málokto z džezových hudobníkov ju však hrá tak sexi ako Scofield a jeho fantasticky fungujúci funky band, zložený z oveľa mladších a zatiaľ málo známych hudobníkov – takých bral do kapely aj Miles Davis. To, že Scofield dokáže napísať sofistikovanú a intelektuálne náročnú hudbu, už dokázal veľakrát. Teraz sa teší, baví, tancuje a hudbou sa rozpráva so svojimi spoluhráčmi. Kto chce, sofistikovanosť a intelektuálnu náročnosť si nájde aj tu, ale nikto nehrá s vráskou na čele a s agonickým výrazom umelca v tvorivých mukách.
Scofield je človek, ktorý dokáže byť v hudbe prítomný počas celej skladby, hrá intro, tému, sólo, podhrávky, zasa tému a pritom nikdy nemáme pocit, že by na seba upozorňoval, že by podľahol exhibicionizmu. Jeho hra je vzdialená od formálnej virtuozity. Akoby v tých tónoch hľadal nejaký vyšší význam a my ten význam chápeme, pretože sa dotýka samotnej podstaty hudby, improvizácie, rytmu, tvorby tónu a komunikácie.
Jeho gitarové zvuky sú kapitola sama osebe. Obsluhuje niekoľko desiatok elektronických efektov a samplovacích prístrojov, ktoré vedia nahrať celé sekvencie, púšťa ich a moduluje. Prirodzený sound gitary občas funkčne, hravo a veľmi muzikálne deformuje na nepoznanie aj vo viacerých vrstvách – na rozdiel od elektronickej hudby bol tento album nahraný prakticky v reálnom čase, a teda máločo bolo dorábané dodatočne.
Dôležitým spoluhráčom Scofielda je Avi Bortnick, Američan izraelského pôvodu, spoluproducent platne. Mimoriadny sprievodný gitarista, ktorý nezahrá ani tón navyše, stále poháňa hudbu dopredu a poctivo jej slúži. Okrem gitary obsluhuje aj computerové bicie a samplery. Basista Andy Hess hrá hutné, masívne basové linky. Bubeník Adam Deitch je nápaditý, ale vždy sa drží fundamentu, ktorým je groove. Spolu robia presne to, čo treba a čo sa očakáva od rytmiky v takejto hudbe: mohutnými tempami poháňajú dianie dopredu, pravidelne sa nadychujú, vydychujú, pumpujú, pričom medzi sebou vytvárajú akési pružné vlnenie.
Na rozdiel od predchádzajúceho albumu počujeme aj (dodatočne nahranú) dychovú sekciu s pekným dreveným zvukom, ktorá nepôsobí len ako farbička, ale účinne pomáha gradácii. Oproti Überjamu je platňa možno učesanejšia, ale určite vybrúsenejšia, nápaditejšia, komunikatívnejšia a zrelšia. Je ďalej. Cítiť z nej uvoľnenú atmosféru jamu – a pod väčšinou skladieb je podpísaná celá kapela, takže skladby zrejme vznikali pri jamovaní. Funky, občas rockové momenty, latino, živé striebro acidových rytmov. Väčšinou nás hneď na začiatku chytí neodolateľná téma, ktorú potom všetci svorne rozvíjajú, máme pocit pohybu, stále sa niečo deje, stále máme čo objavovať. Scofield hrá so zvukmi s detskou vášňou, tu zaznie rap, tam podhrávka dychov, všetci vedia, kde majú popustiť a kde pridať. Dýcha to. Občas všetko spriezračnie v krásnom introvertnom mieste, ale nie nadlho. Čert opäť vyletí z elektriky a núti nás pohybovať sa v pulze, usmievať sa a pocítiť potešenie zo života vo svete, ktorý s takouto hudbou stráca svoju cynickú tvár.
