Excelentný vlaňajší výkon Jana Třísku v Kráľovi Learovi v precíznej réžii Martina Hubu zdvihol latku pre ďalšie ročníky Letných shakespearovských slávností vysoko. Tohtoročný Hamlet ju zrejme nepreskočí, aj keď má len k prázdninovej produkcii ďaleko: jedinou scénou s efektným aranžmánom je Laertov a Hamletov súboj. Režisérka Lucia Bělohradská zrejme rezignovala na surovosť kamenných stien v kastelánstve a postavila modernú dvojposchodovú scénu elsinorského hradu z kovu a so stenami z napoly priehľadného skla.
Všetko súkromné je tak aj verejné vrátane úmrtia Polonia ubodaného za stenou. Je to vízia akejsi odľudštenej spoločnosti, v ktorej sa nosí móda inšpirovaná Matrixom: čierne dlhé kožené plášte, vysoké topánky, umelé materiály. Kontrast medzi týmto umelým „futuristickým“ prostredím dánskej smotánky tvorí hrobár Jana Skopečka, oblečený do handier, s taškou-žobradlom cez rameno. Ako by sa vynoril z iného kontinentu aj kultúry. Dištancuje sa od panstva kladúceho Oféliu do hrobu - stranou po sedliacky ujedá z uzlíčka chlieb, soľ a vajce natvrdo.
Základnou a dominantnou emóciou je hnev, ktorému však chýbajú jemnejšie odtiene. Od začiatku až do konca je nasadený v stupnici forte. Hnevom buráca najmä Hamlet Jiřího Langmajera, vnútorne nešťastného človeka, ktorý svoju frustráciu ventiluje zlobou i krutosťou. Kára ňou rovnako matku, ako aj živočíšnu milenku Oféliu. Pri najznámejšom monológu Hamlet potom priamo koketuje so samovraždou. Hlboký odpor v sebe nosí kráľ Jana Vlasáka. Aj kráľova sebareflexia má v sebe pramálo pokánia, skôr poriadne hnevu na nebesia, ktoré mu pocity kajúcnika rozhodne nedopriali. Najväčšie a jediné prekvapenie príde na záver. Fortinbrasovu reč prednesie Horacio, pretože nórsky následník trónu sa nedostaví.
Nad inscenáciou tak visí jediná nezodpovedaná otázka - o čom tento Hamlet vlastne je? Inscenácia, ktorá zrejme mala byť zrkadlom doby, totiž iné otázky ani nepredkladá.
Autor: KATEŘINA KOLÁŘOVÁ
