Koncert roka. Tak píšu o vystúpení britskej rokenrolovej legendy Rolling Stones v Prahe české denníky. A mohlo sa to skončiť zle. Tesne pred koncertom sa nad Letenskou pláňou rozpútala búrka a vyzeralo to, že prítomných šesťdesiattisíc ľudí uvidí štvrté vystúpenie legendy v Česku premočených na kosť. Lenže s úvodnými tónmi dážď ustal - Rolling Stones rozkázali vetru a dažďu, tak ako o tom snívali boľševici v minulej ére.
To už mal za sebou príhovor bývalý český prezident Václav Havel, ktorý uviedol koncert na žiadosť členov skupiny. „Pred trinásť a pol rokom sa tu lámali naše moderné dejiny, niekoľko mesiacov potom sa stalo niečo, čo bolo dlhé desaťročia nemysliteľné. Z hviezdneho neba sa zniesla skupina Rolling Stones,“ povedal Havel, ktorý kapelu označil za poslov slobody.
Šesťdesiatroční mladíci
Rolling Stones, ktorým v nedeľu večer predskakovali lotyšskí Brainstorm a potom Olympic (pódium bolo pre nich akoby priveľké), začali koncert pekne zostra. Asi o pol desiatej večer sa ozval gitarový riff Keitha Richardsa, ktorý predznamenal pieseň Brown Sugar. Na pódium vbehol spevák Mick Jagger, bez najmenšej známky únavy z oslavy svojej šesťdesiatky. Za bicími sedel Charlie Watts, ktorý vždy pripomínal suchého anglického džentlmena. Richardsovi sekundoval druhý gitarista Ron Wood. To je základná štvorica, ku ktorej po odchode basgitaristu Billa Wymana v roku 1991 pribudol čierny hudobník Darryl Jones, neoficiálny piaty člen skupiny. Z členov sprievodného bandu treba spomenúť saxofonistu Bobbyho Keysa, ktorý si ešte so Stones pamätá šialené sedemdesiate roky, a čiernu vokalistku Lisu Fischerovú. Tá si s Jaggerom vystrihla fantastický duet v ostrosmutnej skladbe Gimmie Shelter.
„Ahoj Praho, ahoj Čechy,“ pozdravil Jagger rozpumpovaných divákov. Pódium z diaľky skôr pripomínalo štartovaciu rampu v sci-fi, než klasický rockový stage. Richards a Wood, tiež čoskoro šesťdesiatnici, pobiehali skôr ako partia tínedžerov, než ako zaslúžilí rokenroloví umelci. Neustále sa provokovali navzájom, maznali sa so svojimi gitarami, behali hore-dolu a vtipkovali so sprievodnými spevákmi.
Magnetická ľahkosť hudby
Akoby hudba, vychádzajúca z prazákladného bluesu, plynula len tak, mimochodom. To je asi najsilnejšia zbraň skupiny. Ľahkosť toho, čo robia, je magnetická. Predstavte si povrazolezca, ktorý si kráča po natiahnutom lane bez stresu a pomocnej palice. Rolling Stones majú skladieb na rozdávanie. Z ich bohatého katalógu na pražskom vystúpení zahrali skôr tie najväčšie „pecky“. Najmladšou piesňou bola Don‘t Stop z tohtoročného výberového Forty Licks.
Vystúpenie sa krútilo predovšetkým okolo ich najslávnejšieho obdobia na pomedzí šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Koncert bol rozdelený do niekoľkých fáz. V úvodnej si skupina zahrala nežné akustické Wild Horses alebo zborovú You Can‘t Always Get What You Want. Prvý vrchol prišiel pri piesni Midnight Rambler, prepracovanej do rýchlej boogie verzie, ktorá sa zmenila na kráčavé pomalé blues.
Ako kedysi na malom pódiu
Stred koncertu patril Keithovi, hybnej sile skupiny. Jeho riffy sú také účinné, ale zároveň jednoduché, že si ostatní gitaristi lámu hlavu, prečo ich nevymysleli sami, napísal v knihe Hviezdy vtedajších hitparád Jiří Černý. Najprv sa v skladbe Slipping Away predstavil ako swingový majster, potom v Happy sa spolu s Woodom opreli do nekonečného gitarového jamu.
Ako asi zneli Rolling Stones v klube, keď začiatkom šesťdesiatych rokov na nich chodila hŕstka ľudí? Asi tak, ako na malom pódiu, uprostred Letenskej pláne. Na túto menšiu scénu sa presunuli po Keithovom bloku.
Finále sa už odohralo na hlavnom pódiu. Nad ním sa týčila veľká obrazovka, s detailným pohľadom na to, čo sa dialo na pódiu. „Je to taký jeden veľký živý videoklip,“ ozvalo sa vedľa nás. Na záver už len tie najlepšie čísla - Jumpin‘ Jack Flash, Honky Tok Woman, It‘s Only Rock‘n‘roll a fantastická I Can‘t Get No (Satisfaction).
„Myslel som si, že ich uvidím poslednýkrát. Ale podľa toho, v akej sú forme, je tu ešte šanca,“ povedal jeden z českých fanúšikov v tlačenici, ktorá nastala po záverečnom ohňostroji. Nekonečný dav sa rozplynul v uliciach mesta, do ktorého sa vrátil dážď. To už mohlo pršať, koľko chcelo.
