Chicago na plátne: Sex, lži a varieté

Catherine Zeta-Jones (Velma Kelly).

Chicago (Chicago) * USA 2002 * 113 minút * Réžia: Rob Marshall * Hrajú: Renée Zellweger, Catherine Zeta-Jones, Richard Gere, Queen Latifah, John C. Reilly, Lucy Liu

So I took the shotgun of the wall and fired two warning shots - into his head (tak som vzala pušku a strelila ho dvakrát na výstrahu - do hlavy), spieva si jedna z delikventiek uprostred kolegýň, ktoré majú za sebou podobné skutky. Bodali, škrtili, trávili, zväčša svojich milencov a zväčša preto, lebo ich podvádzali a odrazu už toho bolo dosť.

Dámy sú zvodné, skazené a všetky sedia v base v Chicagu dvadsiatych rokov a čakajú na svoj proces. Proces, ktorý ich buď vyslobodí, alebo pošle na šibenicu. Je medzi nimi aj Roxie Hart (Renée Zellweger) a snaží sa tak ako všetky ostatné angažovať obhajcu Billyho Flynna (Richard Gere), pretože jeho obhajoba je vstupenkou na slobodu.

Ďalej už ani veľmi nejde o to, či Billy Flynn začne pracovať pre Roxie, ako skôr o to, zostať vo svetlách rámp, lebo práve to advokát potrebuje. Obhajuje toho, kto je najviac na titulných stranách, kto je hviezdou. Byť hviezdou je to, čo si Roxie vysnívala ešte pred svojím osudným činom, a tak sa teraz pokúša hrať svoju rolu v base. Jej publikom sú čitatelia novín.

Posadnutie slávou

Aj divy sú len ľudia. Je len pochopiteľné, keď sa hranice medzi úlohou vo filme a v živote stierajú. Napokon, tie skutočné sú často ešte lepšie než tie vymyslené. Ktorý príbeh je uveriteľnejší? Príbeh varietnej tanečnice, ktorá zavraždí sestru, manžela či milenca a využije to na zvýšenie záujmu publika? Alebo príbeh filmovej hviezdy, ktorá predá práva na obrazové spravodajstvo zo svojej svadby tomu, kto dá najviac, a zorganizuje honbu na paparazza, ktorý cvakne spúšť aj napriek zákazu? Catherine Zeta-Jones o tom iste vie svoje, hrá v oboch príbehoch dôležitú rolu. Týždne držala v šachu britskú tlač procesom proti magazínu Hello, ktorý uverejnil fotografie z jej svadby s Michaelom Douglasom. Vraj ju veľmi zranili - a ohrozili jej zmluvu na milión libier s konkurenčným magazínom OK!

Zároveň Zeta-Jones drží v šachu filmových divákov, keď ako Velma Kelly lieta plátnom ako jedna z dvoch hriešnych dám, ktoré vraždili a teraz sa pomocou tlače a hviezdneho advokáta mienia dostať na slobodu. Zeta-Jones triumfálne pretancuje aj žiarivú Renée Zellweger, pretlačí sa do hlavných titulkov a nakoniec skončí so zlatou soškou Oscara v ruke ako najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe.

Irónia osudu? Ani nie. O tom je Chicago: o posadnutí slávou, nech to stojí, čo to stojí. Cena, zdá sa, bola v dvadsiatych rokoch ešte omnoho vyššia. V Chicago Tribune dostala Maurine Dallas Watkinsová za úlohu napísať seriál o ženách, ktoré vraždili milencov či manželov. Svoje zistenia spracovala do divadelnej hry, uviedli ju v New Yorku roku 1926. Vznikla látka ideálna pre továreň na sny. V dvadsiatom ôsmom bola nakrútená prvá, nemá verzia. V štyridsiatom druhom ďalšia so slávnou Ginger Rogers, ale až v sedemdesiatom piatom opäť divadlo Chicago. Práve to sa stalo predlohou pre film Roba Mashalla.

Žiarivý antisvet

Ale ako sa muzikál, ktorý je v podstate vaudevillom s choreografickými prvkami, odohrávajúci sa čelom k publiku, zmení na film?

S Chicagom sa pracovalo vyše desať rokov. Až kým Rob Marshall, choreograf s režijnou skúsenosťou, nenašiel riešenie: keďže v muzikálových scénach skutočnosť splýva s fantáziou, nech je tu v popredí fantázia, realita bude hneď vedľa. A tak nechá všetky varietné čísla, aby sa zrodili v hlave Roxie, ako žiarivý antisvet proti pochmúrnemu svetu basy, v ktorej sedí spolu s intrigánskou Velmou Kelly a ďalšími vrahyňami svojich milencov.

Zeta Jones naozaj dobre tancuje aj spieva a Renée Zellweger skvele ovláda klaviatúru blondínkového klišé, osciluje medzi naivitou a hranou naivitou, medzi nevinnou hviezdičkou a nehanebnou potvorou.

Rob Marshall vytvoril množstvo súvislostí, v ktorých zostáva muzikál otvorený. Jeho choreografie si zachovali všetky tradičné prvky, zalomené ruky z Labutieho jazera, krok šubidu, to všetko tu pôsobí skôr vo svojom množstve než v detaile. Pohľad kamery občas zamieri rovno do vnútra virvaru na scéne, odcudzuje ju, rozdrobuje.

Pomáha aj Richard Gere ako stepujúci obhajca Billy Flynn. Poéziu tvorí svetlo, strihy, premena reality, ktorá síce nikdy nebola taká, ako tu vyzerá, ale mohla taká byť. Chicago je aj film o posunutom vnímaní - manipulovanom, samozrejme. A z toho žijú dnešné celebrity. Nečudo, že svoje svadby neponechávajú náhode.