Renée Zellweger
(Roxie).
FOTO - IMAGENET
„Dámy a páni! Uvidíte príbeh o vražde, nenásytnosti, korupcii, násilí, zneužívaní, cudzoložstve a zrade - o všetkých tých veciach, ktoré sú také blízke a drahé našim srdciam,“ šarmantná kabaretiérka nasadí ten správny horkastý tón a sprisahanecky sa odporúča zo scény. Sólo na saxík. Päť, šesť, sedem, osem a na scénu môžu vybehnúť vymakaní chlapci v úzkych nohaviciach a ešte užších vestičkách s tou najprešpekulovanejšou choreografiou, aká sa na svetových scénach dá vidieť. Chicago písané hrubými červenými verzálkami je skutočne The Musical.
Zaujímavé pritom je, že ironický broadwayský revival nevyužíva veľkovýpravné efekty a na scénu nepristáva nijaká helikoptéra. Scéna, ktorej najpodstatnejšiu časť tvorí živý orchester, mení sa iba minimálne. Všetko stojí a padá na ľuďoch; na tom, ako hrajú, spievajú a v neposlednom rade i vyzerajú.
Chicago prvýkrát videli diváci v réžii fenomenálneho choreografa Boba Fossa, ktorý spolu s Fredom Ebbym spolupracoval aj na námete. Dej je inšpirovaný skutočným príbehom, ktorý v roku 1926 prebehol novinami a sfilmovali ho pod názvom Roxie Hart. Fosse zamýšľal muzikálovo spracovať story krásnej vrahyne ešte v päťdesiatych rokoch, vybavovanie autorských práv sa však pretiahlo. Chicago sa dostalo na Broadway až v roku 1975. Produkcia dosiahla úctyhodný počet 898 repríz, ale bolo to aj tak menej ako v tom čase sa rozbiehajúci A Chorus Line. Pôvodné Chicago určite nebolo prepadákom, ale ani si v tom čase nezískalo povesť súčasnej klasiky. Až v roku 1996 sa režisér Walter Bobbie rozhodol vzdať poctu Bobovi Fossovi. Autor sa nechal inšpirovať Fossovým štýlom, ale jeho produkcia je oveľa strohejšia a obnaženejšia ako tá pôvodná. Bez pozlátok sa odrazu príbehovo i hudobne silná šou v Bobbieho rukách zaskvela ako drahokam.
Chicago vyhralo šesť divadelných cien Tony Awards vrátane ceny za najlepšiu muzikálovú réžiu, najlepšiu choreografiu i najlepší revival. Ukázalo sa, že po mediálnych škandáloch, akými boli prípady O. J. Simpsona či bostonskej pestúnky Louise Woodwardovej, sa téma šoujustície stala ešte aktuálnejšou ako bola v sedemdesiatych rokoch. „To, čo sa kedysi zdalo ako krutá satira, dnes berieme za dokument,“ komentoval úspech režisér Walter Bobbie. Produkcia Chicaga sa už o rok po newyorskej premiére prenáša aj do londýnskeho Adelphi Theatre. Ceny Laurencea Oliviera vrátane tej pre najlepšiu muzikálovú herečku Ute Lemperovú nedali na seba čakať.
Muzikál Chicago je fenomén. Čiernobiely vizuál divadelnej verzie s červeným akcentom na výstižnom názve môže slúžiť aj ako príklad dobrej prezentácie - od jednoduchého nápadu cez skvelý grafický dizajn až k dotieravému merkantilu. Povšimnutiahodné sú už objekty zobrazenia - dámy vo vyzývavom oblečení majú všetko čo treba. Hviezda londýnskej verzie - Nemka Ute Lemperová v úlohe Velmy Kelly - ešte niečo navyše. Táto dlhonohá a dlhovlasá žena s hlasom stvoreným pre šansóny a džez Kurta Weilla, patrí k tým, čo sa zrodili pre divadlo.
Kto tvrdí, že vražda nie je umením? Pýta sa sexi Roxie. S tou vraždou neviem, ale dobrý muzikál umením rozhodne je.
