Andrej Hankovský: Cisárska rodina, 1978, drevo, polychróm
som navštívil trienále insitného umenia v Bratislave, ktoré ma nielen očarilo a definitívne vtiahlo do sveta autentického neprofesionálneho výtvarného prejavu, ale mi umožnilo aj získať prvé kontakty na viacerých vystavujúcich autorov.“
Z jeho súkromnej zbierky naivného a ľudového umenia a art brut (umenia v surovom stave) usporiadala Slovenská národná galéria v spolupráci s olomouckým Múzeom umenia výstavu Umelci čistého srdca. Expozícia dvadsiatich štyroch slovenských a českých autorov v špecializovanom zariadení Slovenskej národnej galérie - v Galérii insitného umenia v Pezinku, mala trvať do 24. augusta, no pre veľký záujem návštevníkov o tento špecifický fenomén výtvarného umenia, ktorý patrí k pokladom kultúrneho dedičstva každej krajiny, sa derniéra nevšednej výstavy presunula až na 10. októbra.
V pezinskom Schaubmarovom mlyne, ktorý je slovenskou mekkou insitného umenia (o rok privíta ďalšie trienále insitného umenia), vystavuje Pavel Konečný okolo stodvadsať malieb, kresieb a plastík. „Je to asi tretina mojej zbierky, v ktorej má osobitné miesto dnes už nežijúci Vincenc Jahn, ten je mojím objavom,“ pokračuje Pavel Konečný. „Bola to náhoda, keď pri prechádzke v okolí Olomouca som v jednej záhrade objavil jeho expresívne plastiky ľudských hláv. Dovtedy bol ako insitný autor úplne neznámy, tvoril len pre seba. Určite mám jeho diela len ja.“
Pravda, tých zbierok asi nie je veľa, sám Pavel Konečný vie asi o troch českých zberateľoch neprofesionálneho umenia. Pritom tento výtvarný prejav púta vo svete čoraz väčšiu pozornosť svojou inšpiráciou aj pre takzvané vysoké umenie. „Je živým prameňom pôvodných esteticko-významových hodnôt výtvarného výrazu, presviedča svojím citovým nábojom a živou naliehavosťou,“ hovorí Katarína Čierna, riaditeľka pezinskej galérie.
Život a tvorba týchto umelcov má viacero spoločných znakov, okrem autenticity, pôvodnosti invencie a neškolenosti je to vo väčšine prípadov až pomerne vysoký vek, v ktorom začali tvoriť. „Ten dôvod je prostý, sú to ľudia, ktorých povolanie takmer nikdy nesúviselo s umením, v aktívnom pracovnom veku boli plne vyťažení, a tak priestor na tvorbu sa im otvoril až v dôchodku. Vtedy sa naplno mohol obnoviť ich pôvodný záujem o výtvarný prejav,“ hovorí Konečný.
Väčšinu týchto ľudí spája aj nižšie vzdelanie, ktoré je vlastne zárukou kvality insitného charakteru ich tvorby. „Čím má človek viac informácií, tým viac uňho ubúda prirodzenosti, voľnosti, je zviazanejší rôznymi kultúrnymi vzorcami. Stráca možnosť slobodne sa prejavovať, a ak aj vzdelaný človek začne amatérsky pre svoje potešenie maľovať, premietajú sa tam vplyvy autorov, ktorých pozná, knižiek, ktoré prečítal a všetkého ďalšieho informačného tlaku.“
