Bob Crane bol hollywoodsky herec, presnejšie povedané, televízny herec, ktorý sa v polovici šesťdesiatych rokov stal rozprávkovo slávny vďaka seriálu Hogan‘s Heroes, ktorý si robil žarty z nemeckých nacistov - látka v Európe nemysliteľná. V Amerike bol Bob Crane idolom až do roku 1978. Vtedy zomrel prebodnutý nohou statívu kamery.
Bol to teda dôstojný objekt pre scenáristu a režiséra Paula Schradera. A zároveň aj nezvyčajný objekt - lebo Schraderovi doterajší hrdinovia - Travis Bickle z Taxikára, Wade Whitehouse v Štvancovi ukazujú svoj strach tým, že ho vmietajú svetu do tváre. No jediný cieľ Boba Crana spočíva v tom, ako vyzerať tak, aby ho svet miloval.
Autofocus je hlboko mieriaci portrét hlboko plytkého človeka. „Mohol som byť druhý Jack Lemmon,“ narieka Bob, bubeník, diskdžokej a príležitostný herec, svojmu agentovi, ale ten mu vie ponúknuť len samé televízne odpadky. „Niečo o žartovných Náckoch, Bob, ale hlavná úloha.“ Namiesto Lemmona číslo dva sa Bob Crane najprv mal stať Cranom číslo jeden, ale ako jeho okolie, aj my diváci postupne neveriaco zisťujeme: tam, kde by mal byť Bob Crane, je v Schraderovej filmovej biografii vákuum. Žiadne presvedčenie, žiadny úsudok, žiadna sebareflexia - ale len a len snaha byť milovaný. Je to vzorná prázdna schránka bez obsahu.
Medzitým už poznáme viac takýchto schránok, volajú sa Spears a Grant, Feldbusch a Beckman, a sú bohmi pre svojich milovníkov, ktorí sú väčšinou rovnako prázdni ako oni, len ten milovaniahodný povrch im chýba. Ženy behali za Bobom Cranom a on žiadnu nevyhnal. Bolo to krátke obdobie medzi vynálezom antikoncepčnej pilulky a zrodom AIDS a muži sa mohli tešiť z playboyovských fantázií. Na Cranovi bolo zvláštne, ako mechanicky to robí, nebúri sa proti morálke či establishmentu, len vykonáva potrebné pohyby.
Ako priekopník éry zábavy Crane železne nasleduje jediný imperatív: užívaj si bez rozmýšľania. Má komplica menom John Carpenter, ktorý sa ako expert na novučký vynález menom video nalepí na celebrity a potom ako Mefisto každú noc zasväcuje svojho Fausta do nového hriechu.
S Carpenterom táto štúdia muža bez vlastností nadobúda svoju ponurú celistvosť. Tento vzťah dvoch mužov nám ostane nejasný až do konca. Spotrebúvajú ženy po tuctoch, a aj stále krúžia jeden okolo druhého. A stále viac tam bude prítomná otázka, či sú tí dvaja závislí od sexu, alebo niečoho celkom iného: možno od zobrazovania sexu.
Videozáznamy, ktoré Carpenter robí z každej orgie, dávajú obom oveľa viac uspokojenia než samotný akt, prehrávajú si ich dopredu aj dozadu, strihajú ich, masturbujú pred nimi. Je to tak, ako to potom bolo oveľa neskôr s Pamelou Andersonovou a Tommym Lee: obraz je život. Som na videu, teda som.
Bezvýrazný Bob Crane Grega Kinnearsa je nádherne expresívny. Mŕtvolný úsmev Willema Dafoea nikdy nebol cennejší ako u Johna Carpentera. Paul Schrader perfektne načrtol ľudí šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov - a ukázal v nich dnešok.
