Na plátne je ešte tma, keď zaznie vekom a chorobou nalomený hlas Johnnyho Casha a prvé verše chmúrnej Dylanovej piesne Highway 61 Revisted: „Boh povedal Abrahámovi – Zabi mi svojho syna.“ Tak ako si Bob Dylan v šesťdesiatom piatom pripomínal biblický príbeh o otcovi, ktorý má obetovať syna, tak sa znovu dnes nimi zaklína William Friedkin, režisér, ktorého určite väčšina divákov pozná vďaka Francúzskej spojke.
L. T. Bonham (Tommy Lee Jones) v živote nezabil človeka. No hoci sám zostal civilom, nespočetné množstvo mladých mužov, budúcich príslušníkov elitných jednotiek, naučil, ako efektívne zabíjať a sám pritom prežiť v extrémnych podmienkach.
A teraz sa na staré a vyčerpané kolená stiahol do zasnežených lesov Britskej Kolumbie, aby tam našiel ochranu pred prechmatmi ľudí. Aaron Hallam (Benicio Del Toro) je jedným z Bonhamových žiakov. To od neho sa naučil rešpektovať prírodu, ale aj to, ako bez váhania zabiť. Pri svojej práci videl Aaron všetko, čoho sú ľudia schopní, a pridal k tomu niečo aj sám. To mu popresúvalo priority, a teraz – už ako odpadlík – si v amerických lesoch robil korisť z tých, čo v jeho očiach zrádzajú loveckého ducha. Samozrejme, úrady, bezradné z jeho vrážd, vytrhnú z dobrovoľného exilu práve L. T. Bonhama. A, samozrejme, len on, ktorý ho vytvoril, ho môže zastaviť.
A tak je William Friedkin znovu vo svojej veľkej téme, ktorá sa vracia ako leitmotív: súboji dvoch mužov, ktorí stoja na dvoch stranách zákona a pritom odzrkadľujú jeden druhého. Znovu je tu rytmus lovu, jeho hra pohybov a nehybnosti. A napriek tomu je to čosi celkom iné ako Francúzska spojka. Bonham sa vzpiera lovu. Tak ako Abrahám v Dylanovej pesničke, aj režisér sa teraz cíti po prvý raz vo svojom diele vyššou mocou donútený vzdať sa svojej pozície nezúčastneného, nehodnotiaceho pozorovateľa. On, ktorý si vo svojej najkontroverznejšej vojnovej dráme Sekundy rozhodnutia dával záležať na dvojznačnosti každého záberu, je teraz napočudovanie jednoznačný. Časy, keď akýkoľvek morálny súd prenechával publiku, sú zrejme preč.
Samozrejme, že Bonham a Hallam nesú svoju vinu – každý pohyb v takmer kamennej tvári Tommyho Lee Jonesa svedčí o výčitkách svedomia, čo ho hryzie za jeho minulé rozhodnutia. Ale praví vinníci sú bezpochyby tí, čo menia ľudí na stroje na zabíjanie a v momente krízy ich bez váhania obetujú.
Režisér Friedkin si nikdy nerobil veľké ilúzie o ľudskom charaktere, a to mu prinieslo imidž cynika. Ibaže cynik by k svojim postavám sotva vedel prejaviť toľko porozumenia a súcitu. V ústrednej sekvencii tohto filmu, v ktorom nie je jeden zbytočný záber a ktorý je až oslepujúco jasný, sa moderné veľkomesto, a tým celá naša civilizácia, naraz zjaví ako tá skutočná divočina.
