Nothing But Swing – Soul Station
Allegro
Najprv si dekódujme meno kapely a názov albumu. Nejde totiž o swing a ani o soul v zmysle žánru. Swing v zmysle charakteristickej rytmickej pulzácie je dosiaľ jedným z najdôležitejších prvkov džezu. A duša – soul je druhým fundamentom. Ešte by som doplnil komunikáciu, empatiu. Aj tej je v tomto albume dosť. Klavirista Klaudius Kováč, kontrabasista Róbert Ragan a bubeník Peter Solárik si rozumejú. Kapela drží pokope, je vyhraná. Šesť z dvanástich skladieb napísal Kováč, zvyšok sú štandardy a Raganove skladby. Ak sa nemýlim, v histórii slovenského džezu nikdy nevyšiel album klavírneho tria. To je jedna z najnáročnejších zostáv v džeze. Nothing But Swing to zvládli bravúrne. Hrajú straigtahead, ktorý sa nepúšťa do formálnych a harmonických experimentov, a preto je ich hudba nadčasová.
Geoffrey Keezer: Sublime Honoring The Music Of Hank Jones
Telarc Jazz / Divyd
Album venovaný klaviristovi Hankovi Jonesovi (1918), jednému z objaviteľov be-bopu. Mladý klavirista Geoffrey Keezer (1970) si naň pozval prominentných klaviristov niekoľkých generácií a spolu nahrali duety. Chicka Coreu (1941) netreba zvlášť predstavovať a je asi najväčším ťahákom tohto albumu. Kenny Barron (1943) je jedným z najzvučnejších mien súčasného džezového klavíra. Mulgrew Miller (1955) patrí k najrešpektovanejším lídrom i sidemanom. Najmladší je neokonzervativista Benny Green (1963).
Hank Jones sa nenútene pohyboval v be-bope aj vo svete mainstreamového džezu a taký je aj tento album. Uvoľnený, bez objaviteľských výletov, pokorne sa drží tradície. Má zväčša pokojnú nokturnovú, zľahka swingujúcu atmosféru a po hektických dňoch pôsobí až terapeuticky.
Julian Cannonball Adderley
EmArc/Universal
Debut jedného z dvoch najvýznamnejších altsaxofonistov be-bopovej éry (ten druhý bol Charlie Parker) vychádza v krásnej reedícii, dokonale imitujúcej pôvodný obal vinylového albumu. Ten vyšiel v roku 1955, ale žije a hreje doteraz. Adderleyho štýl je temperamentný, výbušný, radostný, je to akoby esencia džezu vôbec. Eponymický album nahral Adderley a jeho skupina (ktorú viedol spolu so svojím bratom, trubkárom Natom) týždeň po príchode do New Yorku. Tento album, plný silných tém, zachytáva čarovný moment, ako sa rodia džezové hviezdy. Adderley mal dvadsaťsedem rokov. Apropo, zvuk nahrávky je neuveriteľne dobrý, človeku sa nechce veriť, ako kvalitne vedeli v tých časoch nahrávať.
David Sanborn: Timeagain
Verve A Universal Music Company
Altsaxofonista David Sanborn je pojem, skvelý hráč, ktorý nikdy nelaškoval s avantgardou, ale hral „pop pre džezmenov“, hudbu založenú na rhythm and blues, väčšinou inštrumentálky. Sanbornove rané albumy sú podľa môjho názoru výstavnou ukážkou žánru. V posledných rokoch sa umelec začal, zdá sa, točiť v kruhu a Sanborn podnikol niekoľko impozantných pokusov dostať sa von zo škatuľky, ktorá mu bola prisúdená. Sanborn však ide tvrdo na istotu, a tak Timeagain nie je nijakým výletom ani posunom.
Umelec si pozval do štúdia ľudí, ktorí sú reprezentatívnou vzorkou súčasného top džezu. Dokopy nahrali album, ktorý je peknou kulisou. Občas príliš presladenou sláčikmi a ú-ú-ú ženskými vokálmi. Pre mňa je to už veľa. Kto má rád Kennyho G, bude sa mu páčiť aj Timeagain.
(jaslo)
