Výhodou sledovania STV je jej rezignácia na prime-time. Akoby si dramaturgovia uvedomili, že v divácky najatraktívnejšom čase nemajú šancu konkurovať súkromným či českým televíziám, a tak najlepšie veci strkajú na podvečer alebo na neskoré hodiny. Než sa uskutoční sľubovaná programová reforma (riaditeľ hovoril niečo o začiatku budúceho roka), sme však stále odsúdení na archív. Kým Česká televízia svoju minulosť nakondenzovala do jedného dňa pri príležitosti 50. výročia začiatku vysielania, STV nám ju dávkuje postupne. Z nejakých zvláštnych príčin sa však vyhýba celovečerným filmom a preferuje roky osemdesiate.
Škoda, že stále nemáme peoplemetre. Určite by bolo zaujímavé zistiť, kto len spomína na obdobie, keď pozeral niečo, pretože nič iné sa naladiť nedalo, a kto si skutočne vychutnával umenie. To sa týka nostalgického mýtu obyvateľov bývalého Československa zvaného „bratislavské pondelky“. Sobotňajšia repríza inscenácie Výlet do Paríža bola hereckým koncertom plejády našich hviezd, ale akú mala skutočnú sledovanosť, sa nikto nedozvie. O divákov však určite nemal núdzu podvečerný dokument zo série Vlastnými slovami, v hlavnej úlohe s Jožom Rážom.
Kto si v nedeľu večer krátil čakanie na ďalší film Woodyho Allena, ktoré každý týždeň uvádza ČT 2, sledovaním jej slovenskej „konkurencie“, mohol zhliadnuť jeden z posledných koncertov slávnej skupiny Mariána Vargu Collegium musicum v roku 1982. Ak ste si však nepozreli detaily o programe s lakonickým názvom Bratislavská lýra, ktoré väčšinou nie sú súčasťou týždenných televíznych prehľadov, mali ste smolu. Problém teda nestojí tak, že nie je čo vysielať. Málokto z divákov však presne vie, čo sa vysielať bude.
