Michael Moore. FOTO – ČTK
Jeho publikum ho však nadšene víta ováciami - na festivale v Cannes trval potlesk celých pätnásť minút.
Dokument zúrivého amerického rebelanta Michaela Moora je nezvyčajným hitom. Bushovi tu nadáva do vojnových šialencov. Najmilším predmetom nenávisti je mu mocná zbrojárska loby. Michael Moore je najhlasnejšie vykrikujúci disident Ameriky. Syn robotníka v General Motors dnes v cudzine spáva len v tých najdrahších hoteloch. Jeho mediálna všadeprítomnosť tak trochu vyvracia jeho tvrdenie, že v tomto svete majú šancu len bohatí a médiá vpustia pred kameru len tých, ktorí im vyhovujú. V týchto dňoch máme možnosť vidieť jeho dokumentárny film Bowling for Columbine aj v slovenských kinách. Na budúci rok bude mať premiéru jeho dokument Fahrenheit 9/11, o údajných prepojeniach Bushovcov a Usámu bin Ládina.
Vo filme Bowling for Columbine hovoríte s maniakmi na zbrane, so stredoškolákmi, ktorí si podomácky lepia bomby, ba aj s Charltonom Hestonom, šéfom zbrojnej loby, ktorého si diváci možno pamätajú aj ako hollywoodskeho herca z filmu Planéta opíc. Ako sa vám podarilo vylákať z týchto ľudí výpovede?
„Tiež neviem. Keby som uvidel takého chlapíka ako ja, nikdy by som ho nevpustil dnu. Nechápem, prečo ma vpustil k sebe do kancelárie manažér fabriky na rakety Lockheedu. Vedel, kto som. Aj Charlton Heston vedel, kto som, dva roky som sa márne snažil urobiť s ním rozhovor. Nakoniec mi poradili mapu s bydliskami prominentov. Naozaj tam bol Hestonov dom, tak sme tam zašli, zazvonil som a on sa ozval. Stratil som reč.“
Aj sa vám niekoho nepodarilo dostať pred kameru?
„Nie. Všetci so mnou hovorili. Treba to skúšať. Ľudia ako Heston naháňajú každému hrôzu, nikto si s nimi nechce začať. Jeho National Riffle Association je, aspoň podľa časopisu Fortune Magazin najsilnejšia organizácia vo Washingtone. Ale potom si pozriete ten rozhovor s Hestonom a naraz je ten najmocnejší chlapík, čo tvrdil, že zbraň mu vytrhnú jedine z mŕtvych, studených rúk, len vydesený starý dedko.“
Bowling for Columbine
Už dlho sa nestalo, aby na seba dvojhodinový celovečerný dokument upútal takú pozornosť ako film Bowling for Columbine. Snímka dokumentaristu a spisovateľa, nielenže získala mnoho filmových cien v Spojených štátoch a v Európe - napríklad Oscara a cenu poroty na festivale v Cannes, ale dočkala sa tiež tržieb, neporovnateľných s tým, koľko väčšinou dokumenty zarábajú.
Názov filmu odkazuje na fakt, že študenti, ktorí v roku 1999 na strednej škole Columbine zastrelili pätnásť ľudí - vrátane seba - šli ráno pred svojím činom hrať bowling. Michael Moore sa snaží naznačiť, že možno strieľali práve preto, že hrali bowling, a teda za ich správanie nemôže metalová hudba či násilné videohry. Vo filme je aj rozhovor s tvorcom South Parku Mattom Stonom, či s pozemským diablom, Marylinom Mansonom, ktorý tvrdí, že „Prezident hádže bomby po celom svete, ale ten zlý som ja, pretože spievam rockenrollové pesničky.“
Váš film tvrdí, že za tragédie, ako v Littletone, kde tínedžeri v amoku postrieľali 12 ľudí, môže atmosféra strachu. V niektorých krajinách, napríklad v Nemecku po tragédii v Erfurte, sa sprísnili zákony, upravujúce držanie zbraní. Nemali by to tak už dávno urobiť aj Spojené štáty?
„Áno, lenže ani zbrojné zákony nepomôžu, keď sa tento druh ľudí odrazu zblázni. Nejde o zbrane. Ide jednak o súkromné psychické problémy. A v Amerike máme okrem toho aj sociálnopsychologický problém: kultúru strachu a agresivitu, ktorá nás núti skladovať si zbrane v špajzi.“
Na rozdiel od iných neobviňujete z tejto atmosféry tabloidy, agresívny rock, ani Hollywood, ale takzvané seriózne médiá. Prečo nie?
„Každý vie, aký je rozdiel medzi skutočnosťou a fikciou. Ako sa chrániť pred šialencami, ktorí ho nevnímajú, to naozaj neviem. Ale grécke drámy so svojimi krvavými príbehmi predsa nevsugerovali Grékom, aby sa navzájom vraždili, a ani Hamlet nevyvolal sériu otcovrážd.“
Snáď je predsa len nejaký rozdiel medzi Hamletom a Terminátorom, nie?
„Rozdiel je v tom, že Hamlet je dobrý, a skoro všetko, čo vzíde z hollywoodskych štúdií, sú smeti. Ale podstatná téma je realita v televízii, správy, násilie a vraždy, neproporčne nafúknuté a nasvietené ako senzácie. Aby vznikla atmosféra, v ktorej má každý strach, že ho niekto napadne. Či už vrah na ulici, kde bývate, alebo Taliban v Afganistane. Všade číha ten černoch, čo nám ide po krku.“
Nemáte pocit, že Európa sa už na Ameriku podobá?
„Mám. Ale nejde ani tak o Mcdonaldy a Hollywood.“
A o čo potom?
„Zánik Európy sa začína tam, kde sa zrieknete vlastnej etiky a preberiete našu. V Európe existuje tradičná etika empatie: keď niekto ochorie, treba sa oňho postarať, keď je niekto v biede, mali by sme mu pomôcť. Naša etika znie: Si chorý? Srať na teba! Prídeš o prácu a spadneš do chudoby? Srať na teba! Čím ďalej bude pokračovať naša politika zadupávania chudobných, prisťahovalcov, tých, čo majú málo alebo nič, tým viac budú silnieť americké vzorce kriminality a násilia. Jediný spôsob, ako tomu zabrániť, je udržať sociálnu sieť, akú ste v Európe vytvorili.“
