„Fotografia na toalete je pre mňa najväčším vyznamenaním.“
...alebo Slovensko bez vlastenectva a prešustrovaných peňazí...
Minulý týždeň sa v priestoroch Fotogalérie Nova v Košiciach otvorila výstava fotografií renomovaného košického fotografa Alexandra Jirouška. Paralelne s vernisážou prebehla prezentácia novej Jirouškovej obrazovej publikácie Spišský hrad. Týmto rokom zároveň počítame už desaťročie od zaradenia Spišského hradu do Európskeho medzinárodného dedičstva.
Pán Jiroušek sa sprvu venoval fotografii ako milenke, no nenechal na ňu dopustiť a tento vzťah ďalej rozvíjal. Na jeho fotografiách sa odrážajú bohaté skúsenosti, istota v odhadnutí správneho miesta a času a najmä láska a úcta k Slovensku a jeho krásam. Jeho tvorba bola vo veľkej miere podmienená vonkajšími okolnosťami, pretože všetci potrebujeme v prvom rade piť, jesť a bývať. Napriek tomu zotrval vo svojom nadšení, čo dodáva jeho záberom neopakovateľný šmrnc.
Ako si vás fotografia získala?
Začal som fotografovať ako desaťročný chlapec. Vyrastal som v Slovenskom raji, takže spočiatku to boli fotografie prírody. Neskôr som sa dosť intenzívne venoval leteckému modelárstvu. Bol som vedúcim modelárskeho krúžku v Spišskej Novej Vsi a v Košiciach predsedom krajskej modelárskej rady. Fotografie som potom posielal do Prahy do časopisu Letecký modelár. Neskôr na vysokej škole sa mi Slovenský raj stával stále bližším a začal som fotografovať už s určitými zámermi. Fotil som aj Tatry a Pieniny, posielal som fotky do časopisov a sem tam prišli aj ocenenia. Keď som bol vedúcim propagácie a marketingu vo Východoslovenských železiarňach, nebol som spokojný s činnosťou mojich troch firemných fotografov. Začal som si fotiť sám do propagačných materiálov alebo kalendárov. Počet zákaziek sa zvyšoval, ohlasovali sa redakcie z Bratislavy, z Prahy, z Brna aj Ostravy. Zamestnanie sa mi po lavínovitom náraste objednávok stalo brzdou. Po štyridsiatke som sa rozhodol nevenovať sa už viac svojej technickej profesii. Od 75-teho sa venujem fotografii na voľnej nohe. Dostal som sa do zväzu výtvarníkov. Vtedy to bola jediná možnosť ako byť bez zamestnania a živiť sa vlastnou tvorbou.
Vaša tvorba bola priamo ovplyvnená počtom zákaziek. Stále ste sa venovali fotografii ako dokumentu?
Venujem sa najmä fotografii prírody, čo je vlastne dokument. Je to však výtvarný dokument, pretože ide o to vystihnúť náladu, osvetlenie, ročné obdobie, denné obdobie. Nie je to tak, že fotograf príde, cvakne a odíde. Ide o ten správny okamih.
V súčasnosti sa mnoho fotografov snaží zachytiť ten správny okamih. Ako rozoznávate kvalitu?
Na to niet meradla. Musí sa to vycítiť. Veľmi sa hnevám na súčasných mladých fotografov, ktorí nepoznajú ani základné pravidlá kompozície obrazu. Mne pomohol hlavne kontakt s výtvarníkmi, pretože som sa naučil chápať maliarsku kompozíciu obrazu, ktorú aplikujem na svojich fotografiách. Koľkokrát vidím publikácie veľkých nákladov s obrovskou reklamou, ale bohužiaľ tie fotografie sú na zaplakanie, bez obrazovej a fotografickej úrovne. No keď sa tomu urobí fantastická reklama, ide to na odbyt. Táto komerčnosť mi vadí. Druhá vec sú fotografie architektúry. Keď raz projektant naprojektoval budovu s kolmými stenami, stavbár ju postavil s kolmými stenami, fotograf je povinný odfotografovať ju s kolmými stenami.
Nemyslíte si, že novodobé druhy umenia spôsobujú zánik starej klasiky?
Nemusia spôsobiť zánik. Moderné umenia sa snažia v symbole vyjadriť podstatu veci. Niekedy je symbol šťastne riešený, ale niekedy je to tak na hlavu postavené, že tomu rozumie snáď len autor. No ani on nemusí. Tvorba je pestrá, pretože každý to vidí zo svojho pohľadu. Podporujem každý smer, ktorý ale musí vo svojom jadre čosi publiku dať. Nesmie to byť niečo samoúčelné, že sa hrám s čímsi a sám neviem, čo to je. Snažím sa však nanútiť divákovi, aby to obdivoval, môj majstrovský kus, ktorý nemá páru na svete. Kritikom je v prvom rade obyčajný divák. Keď mi ten uzná, že toto je dobré, ja som s tým najspokojnejší. Ja sa niekedy od kunsthistorikov dozviem také veci, ktoré ani ja sám neviem.
Aké je teda vaše publikum? Pre koho sú určené vaše fotografie?
Pre radových ľudí. Som veľmi rád keď vidím moje fotky tu v knižnici, tam v domácnosti. Napríklad, keď prídem k niekomu na návštevu, idem na toaletu a na stene alebo na dverách je vylepená moja fotka. Poviem trochu s nadsázkou, je to pre mňa najväčšie vyznamenanie. Keď vidím takto moje fotky hoci na chodbách v blokoch, na schodišti, znamená to, že som nefotil zbytočne.
Na čom pracujete v súčasnosti?
Teraz ma poverila Neografia v Martine, aby som im zostavil a dodal zábery do knihy o Slovensku.
Myslím, že na to by materiál už bol. Už len na tejto výstave sú rôzne kúty Slovenska.
Niečo je staršie. Začal som však chodiť po Slovensku, ktoré sa každým rokom mení. Zábery by mali byť aktuálne. Ešte dávnejšie som spolupracoval na knihe, s ktorej úrovňou som nebol spokojný. Pán Lazišťan, zostavovateľ knihy a bývalý vedúci redaktor obrazových publikácií v Osvete v Martine, pri zostavovaní poslednej knihy už nechodil po Slovensku. Stratil prehľad a dostal sa tam záber, ktorý už vôbec neexistuje. Architektúra mesta sa mení, takisto ako príroda, kde rastú stromy, zosúvajú sa pôdy. Všetko je v pohybe. Zistil som tak, že po dvoch rokoch musím opäť všetko nafotiť. Táto nová kniha je určená pre zahraničných turistov, ktorá ukáže zaujímavé atraktivity Slovenska. Teraz nedávno som bol v Humennom a zistil som, že na železničnej stanici je socha Švejka. Žiaľ je tak zastrčená, že aj máloktorý z Humenčanov vie, že ho tam majú. V Medzilaborciach napríklad na plošine pred múzeom je fontána, v ktorej stojí Andy Warhol s dáždnikom. Z rebier dáždnika prúdi voda.
Mnohí nevedia, kde Medzilaborce sú. O múzeu ani nehovoriac.
Preto by som apeloval na všetkých novinárov na Slovensku, aby to zobrali za svoju osobnú povinnosť, ak nie nadšenie a omieľali do osprostenia o všetkom, čo nielen na východnom Slovensku máme. Čím viac sa o tom bude hovoriť, tým skôr sa to dostane do povedomia.
Mladá generácia má ešte menší záujem.
Je tu veľká komercionalizácia a žiadne vlastenectvo. Každý má svoj biznis a osobnú prosperitu. S tým asi ťažko niečo narobíme.
Ako je to s vašimi knihami?
Uvediem príklad, ako sme robili knihu o Dóme sv. Alžbety. Náš súčasný prezident ešte ako primátor Košíc chcel taký náklad, aby za milión mohol odobrať pre magistrát. Keď som knihu urobil, už bol pán Schuster dva mesiace prezidentom. Hovoril som teda s Trebuľom: „Kde ti ja teraz zoberiem milión, keď Rudo mi nechal sekeru na dve a pol miliardy.“ Napriek tomu, že v rozpočte bol ten milión naozaj schválený, v skutočnosti bol už dávno prešustrovaný. Skladujem knihy doma v jednej celej miestnosti a týždenne predám dve až päť kníh, ale investoval som do toho pol druha milióna. Za socializmu som vydávateľské problémy nemal. Vydavateľstvo Osveta to behom dvoch mesiacov rozpredalo. Desaťtisícový náklad nebolo problém rozdistribuovať. V dnešnej dobe predať tritisíc kníh je záležitosť na štyri aj päť rokov. Distribučné organizácie berú knihy do komisie. Až vtedy, keď sa kniha predá, mi zaplatia toľko, koľko sa predalo.Celá finančná záťaž je na mne.
Ľuba ČURPEKOVÁ
