„Na jeseň začíname nakrúcať komédiu zo súčasnosti,“ povedal pre SME JAN SVĚRÁK, ktorý leto vymenil za intenzívnu prípravu. Film sa bude volať Vratné lahve a s jeho nakrúcaním sa má začať už koncom leta.
Niečo na pobavenie
Scenár Zdeňka Svěráka vznikol rýchlo. „Otec mi splnil na posledné Vianoce moje prianie. Napísal pre mňa scenár,“ usmieva sa Jan. „Prichádzalo ich množstvo z celého sveta, ale nič sa mi nepozdávalo. Ale mne sa už veľmi chcelo nakrúcať! Dlhodobá nečinnosť mi nerobí dobre. Tak som išiel za svojou scenáristickou istotou a povedal som mu: ‘Napíš niečo, na čom by sme sa pobavili. Pamätám sa, ako otcovi zaiskrilo v očiach a odpovedal mi: ‘Tak to je potom super‘.“
Režisér zatiaľ drží nad filmom opar tajomstva. Isté je, že v hlavnej postave sa predstaví jeho otec Zdeněk. Ten bude hrať učiteľa, ktorý na sklonku svojej pedagogickej kariéry úprimne nenávidí deti. Po odchode do dôchodku nechce zostať s manželkou doma so založenými rukami, a preto si privyrába v okienku hypermarketu s lakonickým názvom Vratné lahve.
Podľa Jana Svěráka by sa atmosféra filmu mala pohybovať kdesi medzi Vesničkou a Koljom. „Možno bude trochu smutnejší, lebo jednou z hlavných tém bude aj staroba.“
Dieťa šťasteny a pochybností
Za svoj školský film Ropáci dostal Jan Svěrák (1965) študentského Oscara. Jeho celovečerný debut Obecná škola bol na „pravého“ Oscara nominovaný, najvyššiu filmársku poctu získal pred šiestimi rokmi za Kolju: krátko potom, čo prekročil tridsiatku. Tmavomodrý svet síce americkí akademici do nominácií na Oscara nevybrali, ale v Čechách lámal divácke rekordy. Z Českých levov by si mohol postaviť slušnú voliéru.
Hovorili mu dieťa šťasteny či zázračné dieťa. Nedá sa mu uprieť talent, ctižiadostivosť, až puntičkárska precíznosť a k tomu mediálne vďačné vystupovanie bystrého, usmievavého chlapca, ktorý je súčasťou jeho marketingového „ťahu na bránu“. Okrem Ropákov mu vo všetkých spomenutých filmoch hral jeho otec Zdeněk Svěrák (1936), ktorý bol zároveň tvorcom scenára. Jan Svěrák má na všetky pochybnosti odpoveď: „Iní, takí dobrí scenáristi jednoducho nie sú a napokon, ja i môj otec dosť pochybujeme sami o sebe.“
Režisérsky despota
Jednou z tvorivých pochybností bola aj dĺžka scén. Zdeněk Svěrák ako divadelník píše dlhé scény, ale film potrebuje nasýtené scény. „Takže sme ich skracovali a veselo sa prekárali. Na záver diskusie zvyčajne povie, že to nechá na mňa, no a potom som ja ten zlý. Už vidím, ako sa na moju hlavu znesú výčitky, koľko dobrých vtipov som vyhodil.“
Vratné lahve považuje Jan Svěrák za výzvu, pretože to bude herecký film a pre neho nová skúsenosť. „Komédie potrebujú dlhšie zábery, aby si herci mohli nahrávať. Ako filmový režisér som dosť despotický. Strihom rozhodujem, kde sa má publikum pozerať.“
Jan Svěrák priebežne pripravuje o svojom otcovi aj dokument, ktorému pracovne hovorí Mramorizácia Zdeňka Svěráka. Mapuje celú jeho dráhu, zachytil aj okamihy, keď písal Vratné lahve, a vyvrcholí zábermi z ich nakrúcania.
Režisér oscarového filmu však nevidí svoju filmovú budúcnosť len v spojení so svojím otcom. „Najviac komunikujem s dvorným scenáristom Jana Hřebejka Petrom Jarchovským, ale aj s režisérkou Alice Nellis. Uvidíme, najprv dokončíme rozrobenú prácu s otcom.“
