Bohdan Holomíček fotografuje Václava Havla. FOTO – ČTK
Dvadsiateho prvého augusta 1968 mal BOHDAN HOLOMÍČEK dvadsaťpäť rokov a jeden týždeň. Pracoval ako elektrikár v elektrárni v Poříčí pri Trutnove. „V to ráno bola v Trutnove trochu hmla,“ spomína. Už v noci ho zobudil mohutný rachot, „a z rannej clony hrozivo vykúkali na nás delá z ruských tankov.“
Jeho fotografie z augusta 1968 boli vystavené na viacerých miestach sveta. Od roku 1974 fotografuje Václava Havla, ktorý mu azda najviac dovolil nazrieť do jeho súkromia. V týchto dňoch vystavuje v pražskom Ateliéri Josefa Sudka. Až do 14. septembra bilancuje doterajšiu tvorbu a vytiahol aj neznáme fotografie z archívu.
Ako ste vnímali augustové udalosti?
„V Trutnove to bolo dosť búrlivé. Stavali sa barikády, robili plamenné zátarasy – a to všetko trvalo celý týždeň. Ja som len chodil po meste a cvakal spúšť.“
Koľko ste nafotili filmov?
„To si presne nepamätám. Rozhodne nemám takú kolekciu ako Josef Koudelka. Fotografie vznikali z udalostí okolo mňa.“
Nemali ste strach?
„Na strach som zabudol v momente, keď som videl ten spontánny odpor ľudí.“
Nenapadlo vám neskôr emigrovať?
„Na jeseň roku 1968 som s touto myšlienkou koketoval, skôr som si projektoval, ako by to mohlo byť. Zostal som tu v Jánskych Lázňach a neľutujem.“
Ako ste sa zoznámili s Václavom Havlom a jeho manželkou Olgou?
„Vďaka predavačke z trutnovského kníhkupectva, ktorá Václavovi Havlovi schovávala zakázané knihy. Povedala mi, že k nej chodia zaujímaví ľudia z neďalekého Hrádečku. Či by som sa nechcel s nimi zoznámiť. Prikývol som.“
Ako vnímate zmenu významu vašich fotografií Václava Havla od snímok disidenta po dokumentovanie hlavy štátu?
„To je to, čo ma fascinuje. Nedávno sa mi prisnilo, že som otvoril starú skriňu, našiel v nej staré nahrávky na DVD diskoch a nemal som si ich na čom prehrať. Keby som tam našiel škatuľu starých zažltnutých fotiek, tak si ich môžem pozerať pri svite mesiaca. To pri nových médiách tak ľahko nejde.“
Vaše fotografie sú takmer výhradne čiernobiele. Farba vám nič nehovorí?
„Vždy, keď som si vyskúšal farbu, tak som si potvrdil, že budem len čiernobiely. Čiernobiela fotografia je pre mňa prirodzená ako dýchanie.“
Veľa fotografií pochádza spoza okien auta. Rád cestujete?
„Mám rád autá. Ako vyučený elektrikár som technický typ. Väčšinou som mal staré vraky, ktoré som si sám opravoval. Som rád, keď môžem v aute sedieť hodiny a hodiny, jazdiť rovnakými cestami a pozorovať zmenu.“
Cesta ako symbol?
„Odmalička som ňou fascinovaný. Každá cesta má tajomstvo: odniekiaľ a niekam vedie. Samozrejme, na tej ceste sú aj ľudia.“
Vaše fotografie sú na výstave inštalované aj na zemi. Zámer autora?
„Je to také malé optické spestrenie. Myslel som to ako fórik. V priebehu výstavy by som k nim pridal aj kolekciu autoportré- tov.“
Meníte hotovú výstavu?
„Nechcem, aby expozícia bola prešpekulovaná, ale aby bola živým organizmom. Pôvodne tam malo byť štyridsaťšesť fotografií, ktoré by mali symbolizovať počet rokov, koľko fotím. Ako zvyčajne, všetko sa mení.“
Raz ste povedali, že vaše fotografie sú len momentky. Nikdy ste nefotili v cykloch?
„Nemám žiadny program, vyhľadávam náladu. Čo ma zaujme, to vyfotografujem.“
Vaša súčasná pražská výstava nemala vernisáž, pripravujete však derniéru. Prečo?
„Vernisáže sú na jedno kopyto. Je tam veľa ľudí a na fotografie sa aj tak nikto nepozerá. Derniéra je až po tom všetkom. Predstavenie sa končí a čosi sa uzatvára.“
Už viete, čo sa uzavrie pred vami?
„Poďakujem sa ľuďom a veciam, ktoré mi pomohli, a pôjdem ďalej.“
Bohdan Holomíček (1943) patrí k najvýznamnejším súčasným českým fotografom. V Novej encyklopédii českého výtvarného umenia je jeho dielo cenené ako „autobiografia, ktorá sa navyše stáva generačnou výpoveďou“. Fotografovať začal v roku 1957, vystavuje od roku 1969 – bol jedným z autorov slávnej pololegálnej výstavy 9+9 v roku 1981. Je zastúpený v mnohých galériách a múzeách po celom svete – New York, Chicago, Paríž, Berlín, Los Angeles, Lausanne. Žije v Jánskych Lázňach v Krkonošiach.
