Hoci sa Kateryna Kolcová narodila v Kyjeve, spieva s rovnako vášnivou odovzdanosťou Bohu, akú počujete v kamenných synagógach v izraelskom svätom meste Safede. Tam však spievajú starí bradatí muži bez akýchkoľvek hudobných nástrojov. To preto, aby sa nepodobali pohanom a aby ich dialóg so Všemohúcim neprehlušili nedokonalým človekom vyrobené „udávače“ rytmu. Nič viac len hlas, dokonalé dielo Boha.
Kolcovú na jej albume zväčša židovských tradicionálov Karev Yom (Ten deň je blízko) síce sprevádza pre európske vnímanie tejto hudby pomerne netypická gitara a o to typickejšie husle, ale jej hlas dominuje. Je temný, nástojčivý a miestami monotónny. Presne tak, ako židovské obrady pre všetkých, ktorí im nerozumejú, ale predsa ich priťahujú. Chvíľami prosebne veriaci, keď Kolcová so zastretým hlasom a nehebrejsky výrazným „š“ takmer odrieka Žalm 23 – Pán je môj pastier nič mi nechýba, alebo plný nádeje a odhodlania, ako keď spieva Le šana haba a Birušalaim (Na budúci rok v Jeruzaleme).
Mladí Židia v izraelských synagógach, ktorí sa tam zastavia len na novoročné obrady priťahovaní ich domnelou magickosťou tak ako mnohí papieroví katolíci čarom polnočnej omše, túto pieseň spievajú s pionierskym zápalom budovateľ-skej generácie.
Kolcová ju interpretuje s bolesťou prenasledovaných, ktorí nemajú chrám, len Boha a aj ten sa roky rokúce ohlasuje len ranami. Možno ten nový rok bude iný.
Dokonca ani šabatová a zo židovských tradicionálov azda naj-známejšia Šalom Alejchem (Pokoj s vami) nemá svižnosť ani rýchlosť, s akou sa občas spieva v synagógach (lebo sa všetci už tešia na večeru), ale Kolcovej želanie pokoja je uveriteľné, hoci trochu nudné.
Hoci Kolcová geograficky pochádza z aškenázskej lokality, paradoxne najlepšie znie v sefardských piesňach (Ašorer šíra, Nagila haleluja), ktoré vznikali južnejšie a boli azda viac ovplyvnené napríklad španielskymi vplyvmi.
V nich má svoj zmysel aj gitara. Väčšina z trinástich skladieb na Kolcovej albume sú tradicionály, iba tri sú pôvodné. Zložil ich Jurij Edelstein, ktorý sa pokúsil zhudobniť jeden z najvydarenejších kúskov židovskej literatúry – Šalamúnovu pieseň. Dal sa však až príliš zviazať charakterom ostatných skladieb a jeho autorstvo sa vytratilo do úzadia.
Nekomerčný album hviezdy pražského divadla Archa vydal Supraphon. Záslužný počin však trochu pošramotil fakt, že v booklete nie sú texty piesní. Tých, ktorí rozumejú hebrejčine alebo sú ochotní počúvať Kolcovú s Bibliou či židovským spevníkom v ruke, nie je veľa. Ostatných však o to viac priťahuje tajomnosť Kolcovej hlasu a nezrozumiteľnosť slov, ktoré sa ozývajú akoby z diaľky. Historickej aj kultúrnej.
