Michael Connelly je autor detektívnych románov novej generácie. V týchto románoch sa už dávno nevyskytujú nostalgickí romantici typu Chandlerovho Phila Marlowa. Tu figuruje len policajný úradník a hlavný hrdina, ktorý sa zahrá na „súkromné očko“ a takmer sa mu to nevyplatí. Majstrovstvo autora detektívnych príbehov spočíva práve v tom, ako rozpíše to slovo „takmer“.
Zmenilo sa obdobie i kulisy detektívnych príbehov. Zločinci aj ich prenasledovatelia používajú najmodernejšiu techniku, v rámci ktorej sa počítače s programami tretej generácie považujú už za zastaralé a svetlá sa tu zhasínajú a rozsvecujú na hlasový signál. Netreba sa ani zmieňovať, že v týchto príbehoch rovnako ako v realite stále zvonia mobily a pípajú esemesky. Len vraždy sa robia starým spôsobom, a keď niekoho zastrelia, je dotyčný naveky mŕtvy. Ani dôvody vraždy sa nemenia a je to vždy pre peniaze. Všetko pre prachy.
Connellyho hrdinovia sú odchovancami kultúry deväťdesiatych rokov, ich kultovými vrcholmi, v ušiach im ešte doznieva Nirvana a stále si premietajú scény z Pulp Fiction a Millerovej križovatky, diela, ktoré sa v našich pomeroch kultovým nestalo. Nerozumieme teda všetkým narážkam, ale to ani netreba.
Vinníkov i obete trápi minulosť, dávna vina: jedni pre to trpia, druhí páchajú zločiny a všetci hľadajú cesty, ako by unikli „od nočnej mory do reality, ktorá bola len o niečo lepšia“. Vraždí sa pre tajomný projekt Proteus, čo má byť najväčší vynález pre tretie tisícročie. Connelly ho bližšie neobjasní, keby ho poznal, nemusel by písať romány. Za vraždami stojí akási všemocná farmaceutická loby. Na to treba vysvetlenie. Autor knihy vychádza z predstáv, že práve tento priemysel je vo svete najmocnejší a tiež najskorumpovanejší. Je to tiež loby a mafia, ktorá ovláda svet. Na rozdiel od špinavej konkurencie (mafie ovládajúce trh s drogami, prostitúciou a zbraňami), ktorá je vo všeobecnom a zaslúženom opovrhnutí celého ľudstva, táto vyzerá veľmi humánne, pretože funguje pod heslom: Všetko pre človeka a pre jeho zdravie.
Môže to byť práve naopak, Connelly to ilustruje anekdotou, vraj pravdivou: Vynálezca predloží výrobcovi pneumatík patent na nezničiteľnú gumu. Znamenala by revolúciu v odvetví, ale výrobca patent kúpi a uloží do trezoru - lebo by zničil trh a trh je najväčšie božstvo. Obchod, trh je založený práve na opaku: zničiteľnosti a krátkodobej životnosti vecí. Dedukuje teda a odvodzuje: prečo by farmaceutický priemysel mal využiť vynálezy, ktoré choroby vyliečia raz navždy? Prečo by mal zabiť sliepku, ktorá mu znáša zlaté vajíčka? A tak ďalej vyrába a draho predáva len preparáty, ktoré choroby tlmia. Potrebuje pacientov stále chorých a kúpyschopných. Taká je morálka tohto sveta a Connelly na nej postaví príbeh svojho románu.
Románu napísaného veľmi zručne a vedeného svižným tempom až k záveru, ktorý je, bohužiaľ, v duchu červenej knižnice. Pomocou statočných policajtov je farmaceutickému netvorovi useknuté jedno chápadlo, a tiež milostný príbeh z čiernej beznádeje vyústi do slnečnej lásky a bozkov, teda k červenej knižnici. Hovorí sa, že koniec korunuje dielo, je to pravda, ale tiež ho môže nenapraviteľne pokaziť. Priveľa cukru a marmelády škodí v kuchyni aj v literatúre.
Autor: JIŘÍ OLIČ
