Rastislav Podoba: Zóna m Nitrianska galéria – Galéria mladých * Výstava potrvá do 8. septembra
Už vidím, ako ortodoxní strážcovia avantgardnej čistoty najprogresívnejších súčasných trendov vo „visual arte“ krútia v nitrianskej Galérii mladých neveriacky hlavami. Visia tam totiž obrazy! Keby len to: olejomaľby! A ešte k tomu realistické! Scény rozbúrených spenených morí striedajú zasnežené lesné chodníky a horské čistinky. Ale už odo dverí je konvenciami nezaťaženým divákom jasné, že autor Rasťo Podoba (minuloročný absolvent VŠVU v otvorenom ateliéri prof. Ruda Sikoru) je smelým a možno aj trochu „spravodlivo rozhnevaným“ maliarom. Pripravil na prvý pohľad priamočiaru výstavu malieb, nevypomáha si ironickými interpretáciami a vtipnými komentármi v posledných rokoch až konjunkturálne bujnejúcich „akože“ maliarskych výstavách. Aj strohé koncepuálne myslenie, ktorým sa ľahšie otvárajú srdcia slovenských kunsthistorikov, sa jeho maľbám na míle vyhýba. Aké potom sú Podobove maľby?
Paradoxne sú naliehavo súčasné. Je pravda, že v našich končinách predstava umelca v ruke držiaceho paletu a v druhej štetec a stojaceho pred bielym plátnom rozvášni najmä fankluby staromilcov zaprášených dokumentárnych filmov o otcoch zakladateľoch fulovsko-benkovského razenia. V súčasnom svete umenia sa však práve po takých nedávnych výstavách, ako boli Painting on the move v Baseli, Cher Peintre v Pompidou Centre v Paríži, Painting Report v priestoroch prestížneho P.S.1 v New Yourku, otázky maľby a maľovania stávajú horúcou témou aktuálneho umenia. Napriek tomu si maľba zatiaľ rolu premianta neužíva ani na posledných tohtoročných väčších výberoch, ako bol Permanentný romantizmus v Galérii mesta Bratislava či výstava Československo v Slovenskom národnom múzeu. No, neštartuje sa ľahšie z pozície outsidera?
Pre mnohých zostane maľovaný realistický obraz vždy už len trpenou klasikou, ktorá – trend – netrend – patrí na smetisko dejín. Podobove obrazy využívajú práve neistotu tejto rozkolísanej situácie. Berú na seba práve takú podobu maľby, aby sa mohli popredvádzať svojím krásnym omladnutým telom. Hneď na začiatku výstavy v priestore pod schodiskom je zavesených šesť malých obrazov: uháňajúci autobus, pohľad z auta, les vo víchrici, pohľady na asfaltku s bielymi dopravnými pásmi. Hmla, dážď, rýchla jazda niekam. Pomenoval ich Odysey. Na iných o poschodie vyššie vidieť moria z pohľadu pasažiera stojaceho na rozhojdanej palube lode. A opäť plavba kamsi do neznáma. A potom skutočná cesta, chodník tmavým zasneženým lesom. Obrazy bez ľudí.
Až na jednu akoby rozostrenú momentku tváre, ktorá len tak mimochodom tvorí protiváhu k veľkému čiernemu monochrómu. Podobove obrazy sú disciplinovane zovreté v množstve čiernosivých tónov. Farebným kontrapunktom je až hýrivo zelená lesná čistinka, priznaná pocta Gerhardovi Richterovi, súčasnej hviezde euro-americkej maľby. Absolútnym vrcholom tejto výstavy sa zdá byť neveľký obraz východu slnka. Námet, ktorým opovrhujú už aj súčasní gýčiari. Podoba v strohých tónoch medzi sivo-čiernou a bledoružovou predviedol premenu sprofanovanovanej témy na krehkú mágiu jedinečnosti tejto „predsa takej banálnej“ chvíle.
V umení už asi všetko bolo. Ale z času na čas sa objaví niekto, ktorý prekoná tú márnosť snaženia a nájde medzi overenými pravidlami medzeru, ktorou sa bude dať pozerať ďalej. Možno to je aj prípad Rasťa Podobu.
Autor: Beata Jablonská
