Kino ako také stojí na podfuku. Umenie je klam - dáva do pohybu obrazy a pohyb montuje do príbehov. Čo je medzi obrazmi? Klam.
Film Femme fatale Briana de Palmu je veľký manéver mystifikácie. Režisér znovu zhromaždil svoje témy do filmu, ktorý nerozpráva o ničom inom ako o filmoch a filmovaní. Kamera ukazuje Barbaru Stanwyck v majstrovskom diele Billyho Wildera Double Indemnity, potom odjazdí späť, v matnom kotúči sa odráža žena ležiaca na posteli. Tá žena, Rebecca Romijn Stamos, bude neskôr hovoriť slová Barbary Stanwyck. Idol a jej odraz, jedno i druhé je výtvor filmu bez vzťahu k skutočnosti.
A v nasledujúcom okamihu muž pretrhne oponu, za ňou je červený koberec filmového festivalu v Cannes, ligot a sláva, tak sa začína femme fatale. Po tomto úvode zinscenuje veľkú lúpež šperkov, skočí do šialeného úteku a striedania identity - Rebecca Romijn-Stamos triumfálne prejde ako osudová žena Parížom. Divák vie, že hrá niekoľko úloh a všetkých mužov využije, vycicia, hrá sa s nimi ako mačka s myšou. Čo je pravda a čo je vymyslené? Všetko a nič. Antonio Banderas sa hrá s fotografom, ktorý skladá obraz námestia zo stoviek jednotlivých snímok.
Kto nepozná Antonioniho, nevidel Hitchcockovo Vertigo, veľa z toho nebude mať. Okrem toho de Palma ešte výdatne cituje sám seba.
Film má istý pôvab, aj keď samotný príbeh je predsa len príliš zaplavený stereotypmi vraždiacich blondín. Môžete sa oddať zvodom čistých obrazov, plynulých strihov, ktoré de Palma hádam najefektnejšie predvádza v posledných tridsiatich minútach. Je to však film, ktorý sa pritom všetkom vzďaľuje konvenciám a skôr sa kúpe v radostiach surrealizmu. A De Palma a jeho kameraman Thierry Arbogast predvádzajú tečúcu vodu, ako by im v bol radil sám Salvator Dalí. Sú inšpirovaní dobou, ktorá dnešným návštevníkom kín už veľa nehovorí. Akoby chceli nakrútiť film na konci dejín filmu. Malo to byť dielo pre potešenie elity. Možno je to skôr plachá alternatíva.
ANDREA PUKOVÁ
