FOTO - INDIES
Ako o veľkom objave českej hudobnej scény o nej básni renomovaný kritik Jiří Černý. Radůza, ktorá v nedeľu vystúpila v bratislavských Klariskách v rámci šansónových cyklov Kultúrneho leta, má za sebou už dva albumy. Ten posledný …Při mne stůj vyšiel na nezávislej značke Indies iba nedávno.
Vašu hudobnú dráhu od začiatku lemujú známe mená: Suzanne Vega, Mike Oldfield a Zuzana Navarová. Čomu pripisujete, že okolo vás sa krúti toľko známych tvárí?
„Všetky moje stretnutia, či už s Zuzanou Navarovou, alebo Suzanne Vega, boli dielom náhody. So Zuzanou som sa zoznámila tak, že som hrala na ulici. Ona išla náhodou okolo a oslovila ma. So Suzanne Vega to bolo podobné. Hrala som opäť ‚do klobúka‘ a jeden z organizátorov jej pražského koncertu išiel náhodou okolo a povedal si, že by bolo zaujímavé postaviť vedľa seba na jedno pódium slávnu hviezdu a pouličnú speváčku.“
Svoje pesničky by ste mohli hrať v krčme a rovnako na uhladenom šansónovom recitáli. Kde sa cítite lepšie?
„To záleží na tom, akú mám náladu. Ja hlavne rada hrám a na mieste mi až tak nezáleží. Všade, kde som hrala, boli príjemní poslucháči a keď prídu výborní ľudia, je to jedno, či to rozbalím v krčme, alebo v koncertnej sále.“
Istý čas ste študovali aj na hudobnom konzervatóriu. Pomohlo to vašim pesničkám? Nemuseli ste tam bojovať o tu potrebnú „špinu za nechtami“?
„Na konzervatóriu som najprv študovala spev a potom ešte kompozíciu, oba predmety na oddelení džezu a populárnej hudby. Bola som tam šťastná, pretože som sa mohla zaoberať iba muzikou. Všetci tam hovorili iba o hudbe a v škole boli iba samí muzikanti. Mala som veľké šťastie na profesorov, ktorí už na začiatku pochopili, že som dosť tvrdohlavá. Smerovali ma veľmi nenápadne, takže som mala celý čas pocit, že robím to, čo chcem. Štúdium sa mi natoľko zapáčilo, že som si prihodila aj súkromné hodiny takzvanej vážnej hudby.“
V súvislosti s vaším novým albumom české médiá píšu ako o veľkom objave, ktorý ignorujú komerčné rádiá. Prečo?
„Ani neviem a ak mám povedať pravdu, ani sa tým veľmi nezaoberám. Neviem, ktoré rádiá hrajú moje pesničky a ktoré nie, pretože ich nepočúvam. Zaujíma ma iba rozhlasová stanica Vltava a tam sa hrá prevažne vážna hudba.“
Píše sa o vás, že ste zástupkyňou mladej generácie alternatívnej scény, inde zas, že máte bližšie k folku. Akú škatuľku by ste na seba vymysleli?
„Radšej nechávam vymýšľanie škatuliek odborníkom a poslucháčom. Mám iba pocit, že iba píšem obyčajné pesničky.“
Keby nebol vymyslený akordeón, na akom nástroji by ste sa nechali sprevádzať?
„To je ťažká otázka, pretože zvuk akordeónu mi vyhovuje. No, ale keby nebol, čo napríklad gajdy?“
Vaše texty majú blízko k poézii a ľudovým pesničkám. Niektorí hudobníci tvrdia, že vymýšľajú slová, aby mali čo spievať. Ako je to u vás?
„Ja mám niekedy pocit, že si slová nevymýšľam. Tie ku mne jednoducho prichádzajú, keď sa im chce. Je však pravda, že ak človek nemá text, nemôže mať ani pieseň, pretože melódia bez textu pesničkou nie je.“
PETER BÁLIK
