FOTO – M. H.
KAROL WEISSLECHNER vyštudoval Strednú školu umeleckého priemyslu u profesora Rudolfa Filu a potom ateliér interiérovej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení u profesora Vojtecha Vilhana. Od roku 1990 pôsobí na VŠVU v Bratislave, kde v súčasnosti vedie katedru úžitkového umenia. Venuje sa voľnej tvorbe v oblasti šperku, objektu, inštalácie, ako aj interiérovej architektúre a dizajnu. Pravidelne sa zúčastňuje na domácich i medzinárodných výstavách a sympóziách. Od štvrtka je v Dome plynárov v Bratislave verejnosti sprístupnená jeho výstava s názvom Šperky a objekty .
Vyštudovali ste interiérovú architektúru, ale dnes sú vašou doménou šperky. Prečo?
„Nechápem to ako zásadnú premenu. Skôr sú to dve oblasti, ktoré sa vzájomne prelínajú. V šperku takisto vystaviam istý priestor, lenže v malom formáte.“
Aká bola vaša cesta k šperku?
„Spočiatku som sa v oblasti voľnej tvorby venoval interiérovým objektom. Roku 1991 som na Kremnickom sympóziu umeleckého šperku spoznal kurátorku Ágnes Schrammovú a ďalších ľudí z tejto brandže. To bol zásadný podnet, aby som sa tejto výtvarnej disciplíne začal venovať systematickejšie. Ovplyvnil ma aj Anton Cepka, náš výtvarný šperkár európskej úrovne. Keď ma oslovil, aby som prevzal Ateliér kovu a šperku, prijal som ponuku a šiel na konkurz.“
Šperk bol jednou z prvých umeleckých foriem. Ľudia odjakživa tvorivo reagovali na svoju telesnosť. Nakoľko je pre vás dôležitý nositeľ diela?
„Moje prvé šperky mali dĺžku aj meter, ale boli ľahulinké a dali sa nosiť. Šlo mi o súhru ľudského tela a objektu. Postúpil som o krok bližšie k telu, až na kožu. Je to pocta, keď si niekto pripne môj objekt. Nositeľ sa stotožní s mojím myšlienkovým svetom a sprostredkúva ho ďalej.“
Vyrastali ste v režime, ktorý v móde a štýle uprednostňoval uniformitu masy. Každá odlišnosť bola podozrivá. Predstavoval pre vás šperk aj istú formu revolty?
„Patrím ku generácii, ktorá vyrastala na dozvukoch subkultúry šesťdesiatych rokov a na rodiacej sa novej vlne. Už ako tínedžer som pre seba aj svoje okolie vyrábal ozdoby. Odlišná štylizácia znamenala protest. No autorský šperk nechápem ako nutne ozdobný artefakt. Je to plnohodnotná forma umeleckého vyjadrenia.“
Lenže u nás naďalej pretrváva rozpor medzi voľným umením a takzvaným úžitkovým, všeobecne považovaným len za akési remeslo. Prečo?
„Obdobie tohto rozdeľovania patrí do predminulého storočia. Takéto hranice sa dávno zotreli. U nás, žiaľ, dodnes úžitkové umenie väčšina kunsthistorikov chápe ako umelecky menej hodnotné. Do zahraničných galérií dávno prenikli gauče, stoličky aj celé interiérové priestory.“
Sme na začiatku storočia dizajnu. Je to šanca pre naše úžitkové umenie?
„Bolo by to chvályhodné. Doposiaľ u nás nemáme múzeum ani stály výstavný priestor úžitkového umenia a dizajnu, hoci v Európe je to vo veľkomestách už štandard. Pritom aj bežné predmety tvoria významnú časť ľudskej kolektívnej pamäti.“
Je aj toto téma vašej aktuálnej výstavy?
„Určite. Zhromaždil som súbor diel z uplynulých dvoch rokov. Šperk chápem ako miniatúrnu osobnú architektúru, ktorá vyvoláva emócie. Inšpiroval ma aj nedávny pobyt na sympóziu v španielskej Vittorii, kde som pracoval s novými materiálmi, alabastrom a pyritom. Na výstave dominujú červená farba, zlato a čiernené patinované striebro.“
V expozícii viackrát používate tvar kužeľa. Prečo?
„Kužeľ je dynamický tvar. V podobe lievika pre mňa symbolizuje všadeprítomný tok energií. Vo viacerých objektoch nadväzujem aj na ikony, relikviáre a iné sakrálne prvky. Snažím sa vytvárať zmyselné predmety. Súčasná kultúra je čoraz banálnejšia, jednoduchšia, zbavená tajomstiev. Pomocou šperku sa snažím vrátiť svetu stratenú zmyselnosť.“
Nosíte sám svoje šperky?
„Rád nosím svoje práce, ale aj diela kolegov. Je zvykom, že na tvorivých sympóziách si autori vzájomne vymieňajú svoje šperky. Človek sa stáva malou chodiacou galériou.“
