„V nedeľu 5. septembra 1993 večer vyliezol Rüdiger Oppermann na strechu novej budovy areálu Divadla Husa na provázku a rozozvučal struny elektrickej harfy, zo stien veže bola strhnutá biela plachta a odhalená freska Milivoja Husáka ‘Komediant a anjel‘. Diváci, ktorí túto ‘performanciu‘ sledovali z terasy Katedrály sv. Petra a Pavla, zostúpili potom po schodoch na Petrskú ulicu a odtiaľ cez Alžbetínsku scénu prešli do Veľkej sály, v ktorej sa odohralo prvé predstavenie – Labyrint sveta a lusthauz srdca.“
Tak opisuje riaditeľ Divadla Husa na provázku v Brne Petr Oslzlý udalosť otvorenia novej divadelnej budovy, ktorá bola ocenená aj prestížnou cenou Obce architektů za najlepšiu novostavbu Českej republiky. Ak kritériom takejto ceny nemajú byť len jej estetické a technologické kvality, ale najmä naplnenie špecifického účelu a „ducha“ činnosti, ktorej má takýto priestor slúžiť, ocitla sa cena nepochybne v správnych rukách. Ten priestor je ušitý na ľudskú mieru divadla ako priestor variabilný, dynamický, otvorený komunikácii divadelníkov a divákov, a pritom komorný vo všetkých sálach: Veľkej, Alžbetínskej i Pivničnej.
Provázkari si desiate výročie svojej budovy uctili premiérou Švejka. Áno, dramatizáciou práve tej slávnej a tak často aj sprofanovanej knižky, ktorú Česi milujú, no mnohí ňou aj pohŕdajú pre jej pivný humor. Žiaľ, na svedomí to majú práve pivné adaptácie Haškovho románu, ktorých už bolo neúrekom. Tá Krobotova a Oslzlého z Husy na provázku k nim naisto nepatrí. Nevyhýba sa pravdaže slávnym a populárnym Švejkovým epizódam, ale nezabúda ani na druhú, odvrátenú tvár zľudovenej vojnovej anabázy. Na jej temnú grotesknosť, krutosť, krv i slzy; takpovediac na jej shakespearovský, alžbetínsky rozmer. Nie náhodou sú v tejto provázkovskej verzii Švejka prítomné citované inšpirácie z Franza Kafku, z českého anarchistu, karikaturistu a ironického básnika z počiatku minulého storočia Františka Gellnera, alebo z „pokleslého“ aj „nepokleslého“ ľudového folklóru – či už v textoch alebo v hudbe.
Švejkom a Husou sa Provázek vracia do starých dobrých čias, keď pôsobil vyše dvadsať rokov v absolútne nedivadelnom priestore výstavnej galérie, ale jeho vyžarovanie ovplyvnilo celé československé divadelníctvo. A keď diváci brali tú starú sálu útokom až praskala vo švíkoch, čo sa dnes, žiaľ, nedá vždy povedať.