Fotografie Petra Župníka z knihy Praha, paměti noci.
ť do Prahy, rok 1981. Na konci dediny bola len stodola a tieň, v ktorom odpočívali husi.
„Najskôr som ich iba pozoroval, potom som si povedal, toto by stálo za obrázok. Mal som požičanú exaktu s dlhším sklom a v nej východonemecký film orwo. Urobil som jeden záber a zostal som tam ešte sedieť dlhú chvíľu v tichu letného popoludnia. Nechcel som ich vyrušiť,“ vraví o svojej najobľúbenejšej fotografii. O rok neskôr odišiel študovať na slávnu pražskú FAMU. Tam túto fotografiu nazväčšoval a pastelovou farbou domaľoval biele, akoby padajúce perie. Nebol spokojný a snímku odložil. Vrátil sa k nej roku 1989.
Peter Župník, Parížan podľa adresy má dnes vo svojom francúzskom meste dve vernisáže: Prague, mémoires nocturnes (Praha, nočné pamäti) v Českom kultúrnom stredisku na ulici Bonaparte a Realites Poetiques (Poetické reality), hneď za rohom na ulici Seine. Súčasne mu tiež vychádza kniha fotografií Praha, paměti noci, ktorú nájdete aj v slovenských kníhkupectvách.
Peter Župník srší nápadmi a hravosťou. Kultivovaný človek s otvorenou povahou, nenútené spôsoby a večný úsmev. Inšpirácie vždy nachádzal v úplne obyčajných všedných veciach, v pohľade na uzavretú cestu, zasnežený trabant či opustený strom v parku, nalinkovanú cestu v daždi, napríklad.
Keď roku 1983 prišiel do Kafkovho mesta z východu Československa, nič tu nepoznal. „Praha ma pohltila. Hltal som očami rôzne zákutia. Bol to čudný čas, veľa vecí nefungovalo normálne.“ Nefotografoval obligátne objekty ako Karlov most či Pražský hrad. Potuloval sa po spustnutých štvrtiach, parkoch, stíchnutých uliciach.
Prechádzal sa nočným mestom, pretože „vtedy je mesto pokojné, takmer všetci sú doma.“ Podľa Petra Župníka v Prahe vtedy fungoval nočný život pre len nemeckých turistov. „Začal som fotografovať stopy ľudských činností a času. Prechádzal som sa nočným mestom, ktoré som poznal za dňa a pozeral som sa bleskovými očami.“
Z negatívov zostali spomienka na noci, keď sa mieša láska s nežnosťou, nenávisťou a samotou, a keď sa zabudnuté obrazy placho vynárajú ako zamilovaný pohľad. „Hľadal som symboliku a tvary, zásahy do jednoduchých vecí. Kompozície banalít, poriadok zmätku.“ Po čase fotografoval tiež chodcov, rôzne typy ľudí. „Nijaké senzácie nočnej socialistickej metropoly.“
Po dvadsiatich rokoch si už v parížskom ateliéri prezeral archív. „Lovil som stratené pocity tých čias.“ Mestská dlažba, unavení anjeli na fasádach domov, dámske parochne za 290 korún, tmavý chodec, mokrý chodník s inou dlaždicou, zákaz vjazdu. Fotografie vystavuje ako Dvojice. V žiadnej z Dvojíc nie je protiklad, ani nijaká hierarchia, je to len, ako napísal Václav Macek, „jednota nejednotného, harmónia chaosu“.
Fotograf sa chvíľu pozerá pekne zďaleka, chvíľu pozoruje zblízka. Od ponáhľania európskeho veľkomesta dnes rád uteká do opustených letovísk pri mori, nájde planétu z chvejúcej sa púpavy, zadrieme pri pohľade na Uspávanie, krajinu s tisícimi ovečkami, vo svete zasnežených nocí, zamrznutých pavlačí alebo domovej brány, ako ju vidí oko zahmleného objektívu.
Radšej síce pozerá, než hovorí, ale najnovšie poetické fotografie dopĺňa nežnými popiskami. Fotografia dvoch hrušiek sa volá Chýbaš mi. „Moje videnie sveta vychádzalo z rodinného prostredia, z vecí často takých banálnych, že som sa ich hanbil fotografovať. Po čase som však zistil, že cez všetky tie malé, všedné veci, môžem ísť z tohto mikrosveta ďalej.“
ANDREA PUKOVÁ
