
Do Thi Hai Yen a Michael Caine. FOTO - SPI
„Bojovali sme sami proti sebe,“ hovorí sa na konci jedného vietnamského filmu Olivera Stona, „a nepriateľ bol v nás.“ Asi žiadna iná krajina nie je v americkej kinematografii taká nabitá úzkosťami a fantáziami ako Vietnam, znovu a znovu sa vracajúcimi obrazmi nepriestupnej džungle a rovnako nepriestupných miest ako Saigon, kde amerických filmárov zaujímali hlavne bordely. V zrkadle amerických filmov osemdesiatych a deväťdesiatych rokov dostával Vietnam čoraz zreteľnejšiu podobu ženského tela, symbolu nevysvetliteľnej exotiky.
Túto tradíciu výslovne osvetlila vietnamská filmárka Trinh T. Minh-ha vo svojom experimentálnom filme, v ktorom je Vietnam ženské telo a zároveň názov krajiny. Táto metafora by mohla byť základom filmovej verzie Phillipa Noycea, ktorý nakrútil Tichého Američana podľa románu Grahama Greena. Plátno zapĺňa explózia ženských úsmevov, k tomu počujeme mužský hlas: „Neviem, ako sa stalo, že som sa zamiloval do Vietnamu. Ale ženský hlas vás nepustí.“
S inými hercami by takýto začiatok musel byť neznesiteľný, ale Michael Caine v hlavnej úlohe britského reportéra Fowlera v Saigone roku 1952 dokáže, že ešte aj to úvodné zhrnutie dopadne celkom inak. Skeptický odstup v jeho mäkkom hlase neutralizuje šovinizmus a plní ho fatalistickou horkosťou: „Hovorí sa, že všetko, čo hľadáte, nájdete tu.“
Thomas Fowler našiel šťastie v mladej Vietnamke Phuong (Do Thi Hai Yen), ktorá je už dávno preňho dôležitejšia, než jeho reportáže pre London Times o boji komunistických jednotiek proti francúzskej koloniálnej moci. Jeho heslo, nenechať sa zatiahnuť na ničiu stranu, ale informovať z perspektívy pohodlnosti, sa s príchodom Aldena Pyla (Brendan Fraser), ako si predstavuje Tomas Fowler - člena americkej delegácie hospodárskej pomoci, skončí, a to hneď z dvoch príčin: Pyle sa zaľúbi do Phuong, a okrem toho sa zapletie do vojny, do ktorej Spojené štáty už dávno zasahujú.
Čo ako sa tým začne rúcať Fowlerov koloniálny svet, nič to nezmení na pokojnom rytme tohto filmu. Režisér sa kompletne sústredí na Michaela Caina a zostane pri svojom tempe, nepripúšťa žiadne zmeny. Aj vývoj ľúbostnej drámy v špionážny triler, v ktorom napokon Thomas Fowler odhalí skutočnú identitu tichého Američana, vyzerá, ako keby sa hlavný hrdina len neochotne rozhýbal k činu a stále pritom smútil za strateným pokojom.
To najcennejšie, čo Tichý Američan napokon ponúka, je aj tak Michael Caine, ktorý má v sebe permanentnú zmes sebaistoty, clivoty a strachu, že príde o svoj vlastný Vietnam. Má v sebe, navyše, ustavičné spochybnenie filmovej estetiky. Má ho v pohľade, ktorý dal auru jedinečnosti už jeho predchádzajúcim špionážnym rolám. „Stratiť Phuong znamená stratiť Vietnam.“ Svojím spôsobom je vlastným tichým tajomstvom sám Michael Caine. A z jeho perspektívy môžeme v pokoji sledovať blednúcu ilúziu.