SVETOZÁR SPRUŠANSKÝ (1971) v tínedžerskom veku hltal Bednárika a Strniska, neskôr vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a dnes je dramaturgom nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. Na réžiu ho neprijali, no Tri sestry zrežíroval tak, že inscenácia dostala päť - najviac - nominácií na najprestížnejšie divadelné ocenenie Dosky 2003, ktoré sa budú udeľovať dnes večer a sú zaradené aj do programu medzinárodného festivalu Divadelnej Nitry.
Čechova vždy uvádza v netradičnom prostredí - Čajku umiestnil do skladu kulís, Tri sestry do Siene Ponitrianskeho múzea, pre Višňový sad si vyhliadol višňový sad blízko Nitry. Ak všetko dobre dopadne, nominované sestry uvidia diváci aj v Maďarsku či Mexiku.
Po skončení divadelnej vedy ste chceli študovať aj réžiu. Neprijali vás, no aj tak režírujete. Prečo?
„Réžia, to je svojský pohľad na svet. Jeho nové formovanie. A to som si chcel vyskúšať. Režírovať som začal ešte ako dramaturg v experimentálnom štúdiu v rozhlase. Potom vznikla inscenácia Pytačky - Medveď ako projekt divadelného družstva Zdvih. Dohoda s vedením divadla bola taká, že ak sa vydarí premiéra, zaradia hru do normálneho repertoáru. Aj sa tak stalo. Potom prišla Čajka, ktorú som už robil oficiálne pre Divadlo Andreja Bagara.“
Kto vás ako režiséra najviac ovplyvnil?
„Viktor Lukáč. Je to režisér, s ktorým som sa stretol počas jeho pôsobenia v rozhlase. Pôsobil aj v divadle v Komárne a vo Zvolene.“
Čím vás tak zaujal?
„Názormi na formu dramatickej štylizácie: princíp rytmizácie. Mal som možnosť s ním spolupracovať, stráviť nekonečné hodiny rozprávaním o divadle, umení a živote. Dokonca som o ňom napísal aj jednu zo svojich diplomových prác. Bol akýmsi lektorom pri mojej prvej divadelnej réžii.“
Čo očakávate od hercov?
„Otvorenosť. Prostredníctvom nich môžem komunikovať s publikom. Nesmierne si ich vážim a ctím. Rád sa s nimi rozprávam, ale aj polemizujem. Herec je stále to neopakovateľné a jedinečné v divadle. Akýsi živý nerv každej inscenácie.“
Čo všetko by ste chceli urobiť v Divadle Andreja Bagara?
„Stále ma tešia stretnutia so zaujímavými režisérmi. Spolupracovať s nimi ako dramaturg a byť ten druhý je takisto príjemná pozícia. Práve teraz pracujem s pánom Bednárikom na Adamovi Šangalovi. Ako režisér mám na stole súčasnú poľskú hru Ingmara Villqista, niečo z antiky a zamilovávam sa do opery Také sú všetky.“
Tri sestry sú podľa bulletinu venované kamarátom, ktorí už odišli. Čo vás na tom inšpirovalo?
„Smrť, ktorá nad nami stále krúži. Musím povedať, že rovnako ako okolo Troch sestier aj okolo Čajky sa vznášal taký tieň smutných udalostí, ktoré tiež patria k životu.“
Trilógiu Čechovových hier plánujete uzavrieť Višňovým sadom, ktorý chcete uviesť ako predstavenie v plenéri, v skutočnom višňovom sade. Znamená to, že hra bude mať len jedno uvedenie, keď budú kvitnúť stromy?
„Nie. Myslím si, že by to mohlo byť open air predstavenie a malo by sa hrať od mája do začiatku júla a potom od konca augusta do neskorého septembra. Práve princíp premenlivosti sadu aj človeka je to, o čom by som rád prostredníctvom predstavenia hovoril.“
Čím Čechov mladých autorov tak fascinuje? Hrajú ho vysokoškoláci z VŠMU, vybrali ste si ju aj vy.
„Shakespeare aj Čechov dokázali najprecíznejšie, najpravdivejšie a najhlbšie hovoriť o vnútorných svetoch človeka. Má to dokonca aj nesmiernu umeleckú formu. Toto všetko vonkoncom nestarne. Nanovo ďalšie generácie divadelníkov to inšpiruje. Aj mňa. A ešte niečo: Čechov vedel najúžasnejšie spojiť do jednej repliky smútok a vtip.“
Tip Svetozára Sprušanského
Teším sa na Revízora režiséra Alvisa Hermanisa. Videl som od neho už niekoľko inscenácií. Viem, že táto je najúspešnejšou inscenáciou predminulej sezóny v Lotyšsku. S Alvisom Hermanisom sme sa videli na festivale v Moskve. Teším sa nielen na samotnú hru, ale aj na to, že sa opäť stretneme, porozprávame. Dúfam, že festival do Nitry pritiahne aj mnohých ďalších mojich kolegov, aby sme mohli stráviť nejakú tu chvíľu pri káve alebo medzi predstaveniami v rozhovoroch o divadle.
