Pri filme s názvom Cesta do fantázie si predstavujete rodičov, ako vlečú do kina svoje otrávené ratolesti, aby im poskytli detský umelecký zážitok. Ale pri tomto filme je to skôr naopak.
Kamikakushi znamená v japončine doslova „zmiznuté rukou duchov“ a Američania to správne preložili ako Spirited Away, Odčarované či Odviate duchmi – len ho doma uvádzajú ako Disneyho Odviate duchmi, aby prilákali konzumentov značkového tovaru. V tom je predsa len istá drzosť.
Striga Jubaba vládne v Čarovnej krajine tým, že všetkých poddaných premenúva. „Keď zabudneš svoje meno,“ varuje tajomný chlapec Haku desaťročnú Čihiro, ktorá sa dostala tam, kde bola pred ňou Alenka v ríši divov, „už nikdy sa nenájdeš, stratíš svoj domov.“
Japonci odjakživa veria, že bohovia a duchovia sú všade: v potokoch, v stromoch, v každom dome. Lenže kam ušli, keď po vojne priemyselný boom vyholil lesy, rieky zapchal bahnom a keď z chatrčiek vyrástli mrakodrapy? Čihiro skúma s rodičmi tunel, na konci ktorého nájdu opustený zábavný park: svet stvorený, využívaný a opustený ľuďmi. Zato sa ho ujali duchovia.
Víkend zafúľaných bohov
Pokiaľ ide o premeny tela, ideálnou umeleckou formou je ešte aj dnes animácia. A Japonsko je zas na to ideálnou krajinou, lebo v japonskej mytológii sú ľudské schránky len fasádami hlbších právd.
Čihiro zúrivo konzumní rodičia sa zmenia na prasce, princ Haku na morského hada a mocichtivá striga na milujúcu starú mamu – v každom spolubývajú dobro so zlom. To by Disneyho úplne zmiatlo. A pritom Miyazakiho postavy zostávajú nejednoznačné a nevypočítateľné. Jedine Čihiro sa nemení – nemení sa navonok, len vnútorne sa rozmaznaná potvora mení na dievčatko so silnou vôľou.
Srdcia sa nedajú otvoriť kľúčikom, ani zlatým. Človek je ťažký a zložitý, a bohovia si musia dožičiť víkendový oddych v kúpeľoch, kde šéfuje Jubaba a kde Čihiro, aby zachránila rodičov, robí pomocné práce.
Zákazníci prichádzajú unavení a špinaví, najviac zo všetkých Boh rieky, ktorý musí vyvrátiť všetko, čo mu ľudia napchali do pažeráka, vrátane hrdzavej motorky. Okrem toho je tu duch Beztvárnik, ktorý všetkých láka na zlato, aby ho ešte väčšmi vykrmovali. On predstavuje dnešné Japonsko. Len jedna nechce jeho zlato: Čihiro, do nej vložil Miyazaki nádej do budúcnosti.
Tak ako padá had
Čihiro by ste spoznali podľa pohybov. V dokumente Making of Chihiro vidíme, ako Hayao Miyazaki vysvetľuje animátorom pohyby morského hada: „Určite ste niekedy v reštaurácii videli hýbať sa úhora, alebo ste videli hada, ako padá zo stromu.“ Mladí kresliari naňho nechápavo civia, netušili, že si majú všímať také veci. Hayao Miyazaki vzdychá, a o chvíľu už vidíme animátorov s videokamerou, ako sa snažia o výskum v teréne. Na Čihiro vidieť túto úzkostlivú starostlivosť, tu sedí každý ťah perom, a výsledok pôsobí ako dielo maliara, v ktorom je každý obraz do hĺbky prepracovaný ako obraz Hieronyma Boscha.
Najradšej by človek zastavil film, aby si mohol každú drobnosť vychutnať. Všetky postavy a prostredia sú ručne nakreslené, potom naskenované a digitalizované, len animácia a farebné korektúry sa robia na počítači. Remeslo má prednosť pred automatizáciou – tak sa to už dnes nerobí nikde inde.
Čihiro je Alenka v ríši divov, ako sa sníva fajčiarovi ópia, a namiesto králikov tu vystupujú žaby. Východ a Západ v jednom. Na vlak, ktorý sa na koľajniciach zaplavených vodou kĺže do nekonečna, by mohli byť hrdí aj impresionisti, a duch Beztvárnik vyzerá, že každú chvíľku spustí munchovský vreskot. Je to dobrodružná rozprávka a ekologické podobenstvo zároveň, groteska a nežný príbeh lásky, autorský film, a aj film pre veľké publikum. Je to zázrak.
