Štýlový bigband Bratislava Hot Serenaders s umeleckým šéfom Jurajom Bartošom vydal nový album Cotton Club StompAko udržať osemnásťčlenné hudobné teleso pohromade? V prípade renomovaných Bratislava Hot Serenaders to však nie je žiadny problém, pretože ich členov spája láska k hot jazzu a sweet and dance music, čiže k hudobným štýlom dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia. Bratislavský bigband pôsobí v malých obmenách v tejto zostave už od roku 1992. Za ten čas nahral štyri albumy, z toho dva s hercom a komikom Milanom Lasicom. Ten posledný Cotton Club Stomp vyšiel nedávno. Krst nahrávky sa bude dnes v Trenčianskych Tepliciach na swingovom bále 2003 v Kúpeľnej dvorane. O pôvode medzivojnovej hudby a o Františkovi Krištofovi Veselom sme sa porozprávali so známym trubkárom JURAJOM BARTOŠOM.
Povedali ste, že vaše vystúpenia sú malými premiérami. Prečo?
„V časoch, keď bola táto hudba vo svete populárna, nikdy na Slovensku nezaznela v pôvodnej podobe. Americký džez dvadsiatych či tridsiatych rokov, ktorý hráme, začal byť v Európe populárny až neskôr. Na Slovensko dorazil až po roku 1945 a komunisti, ktorí sa nakoniec dostali k moci, túto hudbu zakázali.“
Takže legendárny gangsterský Cotton Club, podľa ktorého sa volá váš album, v Bratislave nikdy neexistoval?
„Áno, ale v inej podobe. Gangstri a prostitútky chodili u nás do vykričanej štvrti Vydrica.“
Aká hudba sa v Bratislave hrávala medzi vojnami?
„Tu boli najpopulárnejšie operety a slovenská ľudová hudba. Napríklad vo vychýrenej dvojpodlažnej kaviarni Astória hrala cigánska hudba Jožka Pihíka. František Krištof Veselý sa stal populárnym až počas vojny, ale pesničky, ktoré pre neho písali aj erudovaní skladatelia vážnej hudby, neboli tým typom hudby, akú hrávali európske orchestre.“
Prečo?
„Vychádzali síce obsadením z hot jazzu, ale mali blízko aj k operetným šlágrom a obsahovali motívy zo slovenskej ľudovej hudby. Vďaka tomu je František Krištof Veselý taký originálny. Keď sme v roku 1994 hrali vo francúzskom Saint Raphaeli, tamojším divákom sa páčili práve slovenské pesničky ako Pôjdeme dievča dnes, kde hrajú džez, hoci sme hrali aj známe americké štandardy!“
Čiže vyjadrenia amerických a britských kritikov na adresu vášho bigbandu nie sú iba zdvorilostnými chválami?
„Najviac si vážim britského zberateľa Briana Rusta, mimochodom autora encyklopédie, v ktorej zozbieral všetky možné informácie o nahrávkach amerického medzivojnové džezu. On napísal, že by si prial, aby v Británii hral aspoň jeden taký orchester, akým sme my.“
Ako dieťa som nachádzal v kontajneroch kopy šelakových platní. Nie je to škoda?
„Bohužiaľ, takto sa správali aj niektoré štátne inštitúcie. Našťastie, je tu slovenský skladateľ Pavol Zelenay, o ktorom sa dá povedať, že zachránil históriu slovenskej populárnej hudby.“
Sú pre vás Ondřej Havelka a jeho Melody Makers konkurenciou?
„Laikom, ktorí sa neorientujú v tejto hudbe, to tak môže pripadať. Melody Makers hrajú swingovú hudbu a my skorší hot jazz. S Ondřejom Havelkom máme naopak veľmi dobré vzťahy, veď na swingovom bále budeme hrať s jeho bigbandom. Bude to taký malý súboj. Naozajstná bitka o diváka, aké sa kedysi konali medzi americkými súbormi, sa v Trenčianskych Tepliciach určite nestrhne.“
S Milanom Lasicom ste nahrali dva albumy piesní Františka Krištofa Veselého. Aký je spevák?
„Vynikajúci muzikant. On hudbu cíti a okrem toho je aj výborný spevák. V štúdiu nemal so spevom žiadne problémy, dokonca s ľahkosťou zvládol aj niektoré komplikované pasáže.“
Nový album ste nahrali naživo na dva mikrofóny. Chceli ste sa priblížiť k autentickému zvuku pôvodných bigbandov?
„Nahrali sme ho ako na koncerte, len v sále chýbalo obecenstvo, presne tak ako súbory medzivojnovej éry, keď pred nich v štúdiu postavili mikrofón a oni hrali nadoraz. Možno aj preto vzniklo toľko skvelých nahrávok. V tomto smere považujem Cotton Club Stomp za prelomový.“
Nechýba vám ten šum, ktorý vychádza zo starej gramoplatne?
„Ani nie. Stále krásne znejú.“
PETER BÁLIK
